Odporúčame:

« Back

Nedeľa po Osvietení

V dnešnom evanjeliu počujeme ako Ježiš začal hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ Máme konať pokánie, ale čo to vlastne pokánie je? Veľmi často si zamieňame pokánie so sviatosťou pokánia, i keď nejde presne o to isté. Aj keď svätú spoveď nazývame „sviatosťou pokánia“, nevystihuje celú šírku toho, čo pokánie vlastne je a ako sa má konať. Pokánie je významovo širší pojem ako sviatosť zmierenia. Potreba pokánia vyplýva zo situácie človeka po dedičnom hriechu a patrí k základným požiadavkám prorokov i Ježiša. Ježiš vyzdvihuje pokánie ako centrálny pojem svojho posolstva a to tak jasne, že to sotva potrebuje nejaké dôkazy. Na mnohých miestach evanjelia vyzýva: „Čiňte pokánie!“ Teda „robte pokánie“. Pokánie sa robí a niekedy tak tvrdo ako sa pracuje na denný chlieb. Ak som hrešil, ak som ubližoval, mám sa snažiť to napraviť, ak som kradol, mám to vrátiť. Pán Ježiš nikde nehovorí: „Ak budete chodiť pravidelne na spoveď, je to v pohode!“ Spoveď je len malou čiastočkou z toho, čo pokánie všetko zahŕňa. Keby naša spoveď bola správne prežívaná, bola by pokáním, ale ak je len vyznaním hriechov, bez snahy o vnútornú zmenu života, bez skutočnej ľútosti a predsavzatia, nie je pokáním. Pokánie má byť štýlom celého kresťanského života.

V gréckom jazyku sa pre pokánie užíva termín METANOIA. Toto slovo je výzvou: „Zmeňte zmýšľanie!" a vyjadruje duchovnú podmienku návratu k Bohu a spoločenstva s Ním. Akoby nám Boh hovoril: „Ak sa chcete tešiť z môjho spoločenstva, musíte zmeniť zmýšľanie“.

    Ozajstné a plodné pokánie začína tam, kde sa stávame učeníkmi Ježiša, keď človek začne brať Božie Slovo úplne vážne. Tento proces by sme mohli prirovnať k ladeniu rádia. V éteri môže byť krásna hudba, ale dokiaľ svoj prijímač nenaladíme na potrebnú frekvenciu, tak sa z jej počúvania nemôžeme tešiť. Boh, ktorý je Absolútna Blaženosť, sa stane aj našou blaženosťou, keď začneme myslieť, chcieť a konať súhlasne so zjaveným Božím Slovom. Sv. Anton Paduánsky hovorí o pokání ako o svadbe plnej radosti. Medzi znaky pravého pokánia patrí radosť a jasanie srdca a oslavná chvála Boha. Pokánie je výzvou pre všetkých kresťanov, na všetkých stupňoch duchovného života. Musí sa stále obnovovať a prehlbovať. Jeho zavŕšením je smrť prijatá z lásky k Bohu.

    Prvotný hriech spôsobil, že sa rodíme v stave bezbožnosti, a z nej pramení naša bezmocnosť voči hriechu. Ďalšie skutkové hriechy sú ovocím tohto prvotného. Hriech vo svetle Božieho Slova znamená: stav znepriatelenia s Bohom, stav neposlušnosti voči Bohu, stav nespravodlivosti voči Bohu, stav zotrvávania v zajatí lži, jedným slovom odmietnutie Božej blízkosti. Do tohto stavu odmietnutia zaznieva Ježišova výzva k pokániu. Ježišova výzva k obráteniu a k pokániu nezdôrazňuje predovšetkým vonkajšie skutky, vrecovinu a popol, pôsty a umŕtvovania, ale kladie dôraz na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie. Vnútorné pokánie je radikálne nové zameranie celého života, návrat, obrátenie k Bohu celým srdcom, rozchod s hriechom, odvrátenie od zla, spolu s odporom voči zlým činom, ktoré sme spáchali. Zároveň so sebou prináša túžbu a predsavzatie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a dôverou v pomoc jeho milosti. Toto obrátenie srdca doprevádza bolesť a spásonosný smútok. Ľudské srdce sa obráti, ak sa zahladí na toho, ktorý bol prebodnutý našimi hriechmi. Sv. Klement Rímsky hovorí: „Upierajme pohľad na Kristovu krv a uvažujme, ako bola drahá pre Boha, jeho Otca: veď tým, že bola vyliata za našu spásu, ponúkol Boh celému svetu milosť obrátenia."

    Pokánie je zároveň ochotou prijať Božie Kráľovstvo, ktoré sa priblížilo svetu v osobe Ježiša Krista. Adam zhrešil tým, že si zobral život do vlastných rúk a rozhodol sa žiť len podľa seba a pre seba. My všetci sme túto formu života zdedili po ňom. Sme voči Bohu hriešne „sebestační“. Základný skutok pokánia je znovuprijatie Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Uznať Boží nárok na seba. A toto sa deje vo svätom prijímaní. Pod svätým prijímaním rozumiem nielen prijatie Kristovho tela v Eucharistii, ale prednostne prijatie Ježiša ako učiteľa, prijatie Božieho Slova. Spása spočíva v znovu prijatí Ježiša. Sv. Ján evanjelista hovorí, že Boh tým, ktorí Ježiša prijali, dal moc, stať sa Božími deťmi. (zrov. Jn 1,12)

    Čo to však je prijatie Božieho Syna? Prijatie Božieho Syna je prijatie Vteleného Božieho Slova. Chcem povedať, že to čo nazývame „svätým prijímaním", teda prijatím Božieho Syna, nespočíva len v tom, že otvorím svoje ústa a kňaz mi do nich vloží eucharistiu. Nemám prijímať Ježiša ako predmet, ale ako živú osobu. Vo svätom a životodarnom prijatí Syna Božieho ide predovšetkým o to, aby sa Slovo Božie, II. Božská osoba, stala riadiacim princípom môjho života, mojím Životom. Toto je prvý a základný princíp svätého prijímania. Prvoradé je prijatie Božieho Slova. Snaha prijať Boha, ktorý sa zjavuje v Slove, snaha porozumieť Bohu, ktorý má Slovo, snaha zjednotiť sa s Ním vo vôli. To znamená: prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Je to zároveň základný predpoklad duchovného boja. Ak nieje Kristus v nás, určite prehráme zápas s diablom. A naopak, sv. Pavol prehlasuje: „Kristus vo vás, nádej slávy". V človeku, ktorý prijal Ježiša ako svojho Pána, je Kristus na tróne života. Ľudské Ego (Ja) je detronizované. Všetky záujmy sú poddané Božiemu riadeniu. Výsledkom je život v harmónii s Božím plánom. V živote takéhoto človeka sa objavuje ovocie a dary Ducha Sv.. V liste Gal 5,22-23 čítame: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť." O Daroch Ducha sv. pojednáva v 1 Kor 12.

    Ako prebieha premena telesného kresťana na duchovného človeka? Pán Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nech ma nasleduje.“ Zaprieť seba, to znamená, zaprieť svoje ego vo všetkých prejavoch. Predovšetkým ide o to, aby sa naše ego pokorilo pred Božím Slovom, aby zostúpilo z trónu, ktorý zaujalo od okamihu prvotného hriechu. Musí sa zrieknuť miesta zbožňovania, ktoré hriešne zaujalo a uvolniť ho Bohu, ktorému jedinému patrí. Trón života patrí Božiemu Slovu. Zapretie seba to je snaha zrieknuť sa tohoto vedúceho postavenia vo svojom živote. Nežiť svoj život, ale žiť Božie Slovo. Zapretie seba je snahou získať slobodu od svojho ega. Nechcieť byť stredom všetkého, nevzťahovať všetko na seba, nechcieť aby všetci krúžili okolo mňa.

    Práve sv. prijímanie rieši náš najväčší problém, našu bezbožnosť a hriešnu sebestačnosť. V ňom sme vyzvaní prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. V ňom sa učíme aj eucharistickému životnému štýlu, vďačnosti voči Bohu a oslave Boha. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu s hriechom, ktorý vládne v našich srdciach. Každodenné pokánie nachádza svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu.

    O Sv. Františkovi čítame: „A hoci sv. František ešte nekázal ľudu verejne, uberajúc sa cestou, napomínal a povzbudzoval mužov i ženy, hovoriac jednoducho s láskou: „Milujte Boha, bojte sa ho a čiňte pokánie za svoje hriechy.

Next