Ťažko je nám predstaviť si zimu bez Vianoc, ktoré spolu s Veľkou nocou tvoria najdôležitejšie sviatky Cirkvi. Vianoce prežívajú všetci: deti i starí, veriaci i neveriaci. Sú to sviatky, s ktorými každý národ spája svoje zvyky i tradíciu. Je nám veľmi ťažké predstaviť si, že bol čas, kedy sa Vianoce v Cirkvi neoslavovali.

Nevieme, kedy sa Ježiš narodil. Sú veľké ťažkosti s určením roku a ani o mesiaci a dni evanjelisti nič nehovoria. Pomocou tvrdenia, že pastieri strážili svoje stáda, môžeme konštatovať, že to bolo v období medzi marcom a novembrom. V 2. a 3. storočí sa kresťania nezaujímali o dátum narodenia Ježiša. Jediným sviatkom bola Veľká noc – pamiatka Umučenia a Zmŕtvychvstania Krista, Spomienka paschálnych udalostí bola nedeľa, deň Pána, kedy sa kresťania schádzali na liturgiu a sprítomňovali pamiatku týchto tajomstiev. Kresťanov zaujímalo hlavne narodenie pre nebo, čiže smrť a nie pozemské narodenie. Slávili sa teda „narodeniny“ mučeníkov pre nebo a nevenovala sa pozornosť dátumu ich narodenín. Veľký teológ 3. storočia Origenes dokonca protestuje proti oslave narodenín, tvrdiac, že iba pohania, alebo hriešnici, ako Faraón a Herodes mohli sláviť svoje narodeniny. Preto je pochopiteľné, že sa Cirkev v takej situácii veľmi nezaujímala o dátum narodenia Krista.

Jednak v 2. a 3. storočí sa objavujú ľudia, ktorých učenie vyvoláva nepokoj v Cirkvi. Jedni tvrdia, že Kristus nebol skutočným človekom, ale Bohom. Božstvo sa nemohlo poškvrniť matériou a nám sa iba zdalo, že On je človek. Iní tvrdili, že Kristus bol iba Bohom adoptovaný človek a ako Boh sa zjavil v deň svojho krstu. Preto v gnostických kruhoch v Egypte 2. storočia, vznikol sviatok Zjavenia (Epifania), slávený 6. januára spolu so sviatkom gréckeho boha zemskej plodnosti a vína – Dionýzusa, kedy vody Nílu naberali magickú moc. Bol to súčasne deň narodenia jedného z bohov. Stretávame sa tu s typickým, pre heretické kruhy 2. storočia synkretizmom: spojili spolu Dionýzusa, krst, zjavenie Krista ako aj sväté vody Nílu.

V 3. storočí sa začali ostré teologické spory, ktoré sa týkali Božstva a človečenstva Ježiša Krista. To malo za následok zdôrazňovanie vtelenia Krista, čo zase poukazovalo na jeho narodenie. Cirkev tu uplatnila postup, ktorý veľakrát použila v dejinách: nemeniac dátum, dáva jestvujúcemu pohanskému sviatku novú, kresťanskú formu. Cirkev prijíma sviatok Zjavenia Pána a spája ho so spomienkou narodenia Krista, zdôrazňujúc týmto spôsobom Jeho pravdivé človečenstvo v deň Zjavenia sa Jeho Božstva. Pretože zjavenie sa Božstva sa neuskutočnilo iba vo chvíli krstu Ježiša, ale aj v Jeho prvých zázrakoch, tento sviatok bol obohatený spomienkou na zázrak v Káne Galilejskej a zázračné rozmnoženie chleba. Ale najviac presvedčivým znakom Božstva Krista bola hviezda, ktorá sa zjavila Mudrcom. Teda, z 5. na 6. januára sa oslávilo Narodenie Krista a 6. januára, cez deň – jeho zjavenie.

Sviatok 6. januára sa veľmi rýchlo rozšíril po celom kresťanskom Východe. Svätý Efrém, veľký sýrsky básnik IV. storočia, zanechal krásny opis tohto sviatku v Sýrii, počas ktorého boli zdobené domy vencami (pravzor nášho vianočného stromčeka?). Bol slávený aj v Arménsku, ako aj v srdci kresťanstva, Jeruzaleme. Celú noc bolo bdenie pri Betlehemskej jaskyni, odkiaľ sa potom procesiou išlo do Jeruzalema. „Ako sú ozdobené v tom čase chrámy,“ píše cestovateľka 4. storočia Egéria, „ je ťažko opísať. Tam okrem zlata, perál, hodvábu, nič iné nevidíš. Pozrieš na závesy, sú zlatisté a hodvábne, obrusy tak isto zdobí zlato a hodváb. A či je možné opísať alebo ohodnotiť množstvo a váhu svietnikov alebo lámp a lampiek a rôzneho druhu náčinia?“

V 4. storočí už máme sviatok, ktorý tematicky obsahuje Narodenie Pána,  obohatený o iné udalosti zo života Ježiša Krista. Nezamýšľali sa nad dátumom narodenia Krista, lebo dominovala myšlienka o zjavení Boha – Človeka.

Ale už začiatkom 4. storočia sa v Ríme objavuje sviatok Narodenia Pána, slávený 25. decembra. Prvýkrát sa ten sviatok spomína v dokumente z roku 336, hoci už začiatkom 3. storočia svätý Hipolit, grécky spisovateľ pôsobiaci v Ríme, hovorí o narodení Krista 25. decembra. Ťažko je tu privolávať teologicko-historické špekulácie, na základe ktorých kresťania došli k tomuto dátumu, lebo sú bezvýznamné historicky i teologicky a na dôvažok veľmi skomplikované. Dôležitejšie boli dôvody praktické a do nich boli určite dopracované špekulácie. Členovia veľkého náboženstva Mitru (perzský boh), ktoré bolo veľkým konkurentom kresťanstva, slávili veľmi pompézne sviatok Neporaziteľného Slnka 25. decembra a tento kult slnka schvaľoval aj cisár Konštantín Veľký. Pre kresťanov Západu sviatok Zjavenia Pána bol podozrivý a ako sme videli nie bez dôvodu. Či sa Kristus iba zjavil a nie vtelil? Preto sa začalo vo sviatku Neporaziteľného Slnka hľadať elementy, na základe ktorých sa mohol „pokrstiť“. Či nenazýva evanjelium Krista svetlom na osvietenie pohanov (Lk 2, 32) a či Prorok nehovorí o slnku spravodlivosti, ktoré kvôli nám vzíde (Mal 3, 20)? Či sv. Ján nenazýva Boha svetlom? Možno sa ku „pokrsteniu“ sviatku Neporaziteľného Slnka pričinili tendencie odporu proti oficiálnym sklonom cisára, podporiť kult slnka. Z druhej strany sa dával veľký pozor na to, aby kresťanstvo nestratilo nič z obsahu evanjelia a neprerodilo sa do synkretizmu, o ktorom sme sa už zmienili. Preto bola snaha zachovať formu sviatku a jeho dátum, ale dať mu zároveň nový, kresťanský obsah. Začiatkom 4. storočia sa teda objavuje v Ríme sviatok Narodenia Pána. Prijatie tohto sviatku nebolo jednoduché, lebo sa stretlo s odporom pohanov aj kresťanov.

Nemyslíme si, že od chvíle, kedy prijal Konštantín Veľký kresťanstvo, sa sviatok Zjavenia Pána stal všeobecným a akceptovaným všetkými. Stačí si prečítať kázne Otcov, ktoré nás presvedčia, aká bola ťažká cesta, ktorú si muselo kresťanstvo prebiť. Ešte v 6. storočí boli nútení kazatelia bojovať proti pohanským zvykom, ktoré boli spojené s týmto sviatkom. Ale aj kresťania, zvyknutí na sviatok Zjavenia Pána, nemali veľkú ochotu prijať rímsku inováciu. V Antiochii, veľký kazateľ Ján Zlatoústy, obetuje svoju autoritu na to, aby presvedčil veriacich, že 25. december je ozajstným sviatkom Narodenia Pána. V Konštantinopole zaviedol tento sviatok trocha skôr, okolo roku 397, veľký rečník a teológ Gregor Naziánsky. Egypt ho prijal až po Efezskom koncile (431), aj to s veľkými obavami. V Jeruzaleme bezvýsledne nahováral k sláveniu tohto sviatku sv. Hieroným. Jeho rétorika sa ukázala neúčinná, lebo sviatok bol prijatý až v polovici 6. storočia a Arménsko ho neprijalo vôbec. Zostalo verné svojej praxi až do dnešného dňa. Slávi iba sviatok Zjavenia Pána.

Nezostavili sme tieto fakty preto, aby sme sa chválili dôkladným vzdelaním, ale preto, aby sme si pripomenuli niekoľko vecí. Poznali sme „mechanizmus“ vzniku sviatkov v starovekej Cirkvi. Rodili sa opierajúc o reflexie nad depozitom viery. Prví kresťania, ako pamätáme, koncentrovali svoju pozornosť na vykúpenie, a až potom sa kvôli rôznym teologickým rozporom začalo prehlbovať tajomstvo vtelenia. Výsledkom týchto reflexií je  vznik sviatku Narodenia Pána. Podobný mechanizmus zapríčinil vznik iných sviatkov. Sláviac jednotlivé sviatky liturgického roku, veľmi často sa koncentrujeme na vonkajšiu formu, menej pozornosti venujeme teologickému obsahu a ešte menej jeho histórii. Takto ochudobňujeme samých seba. Skúsme prehĺbiť teologický obsah nami sláveného sviatku Vianoc, ktorého nosníkom je vonkajšia forma. Dejiny sviatku poukazujú na pravdy, ktoré sú na prvý pohľad nebadateľné. Cirkev užívala a užíva istú, svojskú pedagogiku. Nechce zničiť to, čo je zakorenené v podvedomí človeka a čo je pre neho vzácne, mení obsah, nemeniac vonkajšiu formu. V našom prípade zmenila sviatok Neporaziteľného Slnka na sviatok Narodenia Krista – Slnka ľudstva. Zároveň Cirkev dbala, aby sa ani čiarka nezmenila v Evanjeliu, a aby synkretizmus nikdy nezmenil učenie Evanjelia.