Gréckokatolícka farnosť Nanebovstúpenia Pána Vojčice

Nedeľa po Osvietení

2021-01-10T19:43:46Z

V dnešnom evanjeliu počujeme ako Ježiš začal hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ Máme konať pokánie, ale čo to vlastne pokánie je? Veľmi často si zamieňame pokánie so sviatosťou pokánia, i keď nejde presne o to isté. Aj keď svätú spoveď nazývame „sviatosťou pokánia“, nevystihuje celú šírku toho, čo pokánie vlastne je a ako sa má konať. Pokánie je významovo širší pojem ako sviatosť zmierenia. Potreba pokánia vyplýva zo situácie človeka po dedičnom hriechu a patrí k základným požiadavkám prorokov i Ježiša. Ježiš vyzdvihuje pokánie ako centrálny pojem svojho posolstva a to tak jasne, že to sotva potrebuje nejaké dôkazy. Na mnohých miestach evanjelia vyzýva: „Čiňte pokánie!“ Teda „robte pokánie“. Pokánie sa robí a niekedy tak tvrdo ako sa pracuje na denný chlieb. Ak som hrešil, ak som ubližoval, mám sa snažiť to napraviť, ak som kradol, mám to vrátiť. Pán Ježiš nikde nehovorí: „Ak budete chodiť pravidelne na spoveď, je to v pohode!“ Spoveď je len malou čiastočkou z toho, čo pokánie všetko zahŕňa. Keby naša spoveď bola správne prežívaná, bola by pokáním, ale ak je len vyznaním hriechov, bez snahy o vnútornú zmenu života, bez skutočnej ľútosti a predsavzatia, nie je pokáním. Pokánie má byť štýlom celého kresťanského života.

V gréckom jazyku sa pre pokánie užíva termín METANOIA. Toto slovo je výzvou: „Zmeňte zmýšľanie!" a vyjadruje duchovnú podmienku návratu k Bohu a spoločenstva s Ním. Akoby nám Boh hovoril: „Ak sa chcete tešiť z môjho spoločenstva, musíte zmeniť zmýšľanie“.

Ozajstné a plodné pokánie začína tam, kde sa stávame učeníkmi Ježiša, keď človek začne brať Božie Slovo úplne vážne. Tento proces by sme mohli prirovnať k ladeniu rádia. V éteri môže byť krásna hudba, ale dokiaľ svoj prijímač nenaladíme na potrebnú frekvenciu, tak sa z jej počúvania nemôžeme tešiť. Boh, ktorý je Absolútna Blaženosť, sa stane aj našou blaženosťou, keď začneme myslieť, chcieť a konať súhlasne so zjaveným Božím Slovom. Sv. Anton Paduánsky hovorí o pokání ako o svadbe plnej radosti. Medzi znaky pravého pokánia patrí radosť a jasanie srdca a oslavná chvála Boha. Pokánie je výzvou pre všetkých kresťanov, na všetkých stupňoch duchovného života. Musí sa stále obnovovať a prehlbovať. Jeho zavŕšením je smrť prijatá z lásky k Bohu.

Prvotný hriech spôsobil, že sa rodíme v stave bezbožnosti, a z nej pramení naša bezmocnosť voči hriechu. Ďalšie skutkové hriechy sú ovocím tohto prvotného. Hriech vo svetle Božieho Slova znamená: stav znepriatelenia s Bohom, stav neposlušnosti voči Bohu, stav nespravodlivosti voči Bohu, stav zotrvávania v zajatí lži, jedným slovom odmietnutie Božej blízkosti. Do tohto stavu odmietnutia zaznieva Ježišova výzva k pokániu. Ježišova výzva k obráteniu a k pokániu nezdôrazňuje predovšetkým vonkajšie skutky, vrecovinu a popol, pôsty a umŕtvovania, ale kladie dôraz na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie. Vnútorné pokánie je radikálne nové zameranie celého života, návrat, obrátenie k Bohu celým srdcom, rozchod s hriechom, odvrátenie od zla, spolu s odporom voči zlým činom, ktoré sme spáchali. Zároveň so sebou prináša túžbu a predsavzatie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a dôverou v pomoc jeho milosti. Toto obrátenie srdca doprevádza bolesť a spásonosný smútok. Ľudské srdce sa obráti, ak sa zahladí na toho, ktorý bol prebodnutý našimi hriechmi. Sv. Klement Rímsky hovorí: „Upierajme pohľad na Kristovu krv a uvažujme, ako bola drahá pre Boha, jeho Otca: veď tým, že bola vyliata za našu spásu, ponúkol Boh celému svetu milosť obrátenia."

Pokánie je zároveň ochotou prijať Božie Kráľovstvo, ktoré sa priblížilo svetu v osobe Ježiša Krista. Adam zhrešil tým, že si zobral život do vlastných rúk a rozhodol sa žiť len podľa seba a pre seba. My všetci sme túto formu života zdedili po ňom. Sme voči Bohu hriešne „sebestační“. Základný skutok pokánia je znovuprijatie Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Uznať Boží nárok na seba. A toto sa deje vo svätom prijímaní. Pod svätým prijímaním rozumiem nielen prijatie Kristovho tela v Eucharistii, ale prednostne prijatie Ježiša ako učiteľa, prijatie Božieho Slova. Spása spočíva v znovu prijatí Ježiša. Sv. Ján evanjelista hovorí, že Boh tým, ktorí Ježiša prijali, dal moc, stať sa Božími deťmi. (zrov. Jn 1,12)

Čo to však je prijatie Božieho Syna? Prijatie Božieho Syna je prijatie Vteleného Božieho Slova. Chcem povedať, že to čo nazývame „svätým prijímaním", teda prijatím Božieho Syna, nespočíva len v tom, že otvorím svoje ústa a kňaz mi do nich vloží eucharistiu. Nemám prijímať Ježiša ako predmet, ale ako živú osobu. Vo svätom a životodarnom prijatí Syna Božieho ide predovšetkým o to, aby sa Slovo Božie, II. Božská osoba, stala riadiacim princípom môjho života, mojím Životom. Toto je prvý a základný princíp svätého prijímania. Prvoradé je prijatie Božieho Slova. Snaha prijať Boha, ktorý sa zjavuje v Slove, snaha porozumieť Bohu, ktorý má Slovo, snaha zjednotiť sa s Ním vo vôli. To znamená: prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Je to zároveň základný predpoklad duchovného boja. Ak nieje Kristus v nás, určite prehráme zápas s diablom. A naopak, sv. Pavol prehlasuje: „Kristus vo vás, nádej slávy". V človeku, ktorý prijal Ježiša ako svojho Pána, je Kristus na tróne života. Ľudské Ego (Ja) je detronizované. Všetky záujmy sú poddané Božiemu riadeniu. Výsledkom je život v harmónii s Božím plánom. V živote takéhoto človeka sa objavuje ovocie a dary Ducha Sv.. V liste Gal 5,22-23 čítame: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť." O Daroch Ducha sv. pojednáva v 1 Kor 12.

Ako prebieha premena telesného kresťana na duchovného človeka? Pán Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nech ma nasleduje.“ Zaprieť seba, to znamená, zaprieť svoje ego vo všetkých prejavoch. Predovšetkým ide o to, aby sa naše ego pokorilo pred Božím Slovom, aby zostúpilo z trónu, ktorý zaujalo od okamihu prvotného hriechu. Musí sa zrieknuť miesta zbožňovania, ktoré hriešne zaujalo a uvolniť ho Bohu, ktorému jedinému patrí. Trón života patrí Božiemu Slovu. Zapretie seba to je snaha zrieknuť sa tohoto vedúceho postavenia vo svojom živote. Nežiť svoj život, ale žiť Božie Slovo. Zapretie seba je snahou získať slobodu od svojho ega. Nechcieť byť stredom všetkého, nevzťahovať všetko na seba, nechcieť aby všetci krúžili okolo mňa.

Práve sv. prijímanie rieši náš najväčší problém, našu bezbožnosť a hriešnu sebestačnosť. V ňom sme vyzvaní prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. V ňom sa učíme aj eucharistickému životnému štýlu, vďačnosti voči Bohu a oslave Boha. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu s hriechom, ktorý vládne v našich srdciach. Každodenné pokánie nachádza svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu.

O Sv. Františkovi čítame: „A hoci sv. František ešte nekázal ľudu verejne, uberajúc sa cestou, napomínal a povzbudzoval mužov i ženy, hovoriac jednoducho s láskou: „Milujte Boha, bojte sa ho a čiňte pokánie za svoje hriechy.

Bohozjavenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista

2021-01-06T20:03:05Z

Bohozjavenie (Bohojavlénije) je druhým najväčším sviatkom v liturgickom roku gréckokatolíckej cirkvi, hneď po Pasche. Bohozjavenie je teda väčším sviatkom ako Narodenie Pána (Vianoce), čo výslovne to potvrdzujú aj niektoré stichiry predsviatku.

Svetlý bol minulý sviatok, svetlejší je však, Spasiteľu, prichádzajúci… Vtedy hviezda oznamovala mudrcom, dnes však Otec ťa ukázal svetu: ty, ktorý si sa vtelil a znova viditeľne prídeš, Pane, sláva tebe. (večiereň predsviatku, stichiry na stichovni, 1. stichira)

Obidva tieto sviatky sú pritom silne prepojené a pôvodne sa slávili spolu. Na sviatok Narodenia Pána oslavujeme zjavenie Boha v tele (v človečenstve), na sviatok Bohozjavenia oslavujeme zjavenie Boha v Trojici, preto je Bohozjavenie väčšie ako Narodenie. Nazýva sa nielen Zjavenie Pána, ale Bohozjavenie, pretože slávime zjavenie celej Trojice (hoci zjavenie Otca a Svätého Ducha bolo len v náznakoch, symbolicky – nie v úplnosti – to ani nie je možné). Pekne to vystihujú bohoslužobné texty:

Pri Tvojom krste v Jordáne, zjavila sa, Pane, poklonyhodná Trojica, Otcov hlas Ti vydal svedectvo, nazval Ťa svojím milovaným Synom, aj Svätý Duch v podobe holubice potvrdil pravdivosť týchto slov, …(tropár sviatku)

Obsah sviatku by sme mohli vidieť v šiestich rôznych aspektoch:

1. Zjavenie Trojice – Boh sa zjavuje ako spoločenstvo troch osôb (hypostáz), ako spoločenstvo lásky.

2. Zjavenie Ježiša Krista ako Bohočloveka – má dve prirodzenosti – božskú aj ľudskú. Ľudská sa zjavuje, keď sa ukázal ako človek, hlas z neba zase dosvedčuje, že je Boží syn, teda má božskú prirodzenosť.

3. Ježišovo poníženie – k Jánovi prichádzali ľudia a vyznávali svoje hriechy, Jánov krst bol prejavom pokory a uznaním hriešnosti. Ježiš sa prijatím Jánovho krstu robí hriešnikom, (hoci sám bol bez osobného hriechu), stáva sa hriešnikom – ukazuje, že prijíma naše hriechy za svoje, že ich berie na seba.

4. Krst (Ježišov krst ako predobraz/ prototyp nášho krstu) – Ježiš sa pri krste ponára do vody. Voda bola predtým symbolom smrti, keďže človek nie je schopný žiť vo vode (por. aj Gn 1 – Boh oddelil vody nad oblohou a pod oblohou, Duch Boží sa vznášal nad vodami; Gn 6-8 – potopa). Ježiš však svojím ponorením do vody z nej urobil už nie nástroj či prostredie smrti, ale nástroj života.
Krst (po grécky Baptizma) znamená doslova ponorenie – ide o symbolické ponorenie do smrti a následné vynorenie sa zo smrti do nového života. Ježišovo ponorenie a vynorenie bolo zároveň predobrazom a predzvesťou jeho smrti a vzkriesenia.

5. Posvätenie vôd (a celého kozmu) – preto aj my konáme posvätenie vody. Akú spojitosť má však posvätenie vody so sviatkom Bohozjavenia a prečo sa koná práve v tento sviatok? Jedným z teologických rozmerov sviatku Bohozjavenia je fakt, že Kristus pri svojom vstupe do rieky Jordán posvätil vodu i celý vesmír, celé stvorenie. Práve vo sviatok Bohozjavenia, a teda zjavenia sa Boha človeku v Trojici, si ako kresťania pripomíname, že Ježiš svojím príchodom na svet obnovuje našu stratenú jednotu s Bohom a s celým vesmírom. Hriech, ktorý spôsobil a spôsobuje, že človek stráca jednotu s Bohom, sebou samým, blížnym i celým stvorenstvom, je definitívne premožený Kristovým príchodom na svet. Ježiš posvätil svojím príchodom na svet i vstupom do rieky Jordán vodu i celý svet. Jordánske svätenie vody, ktoré sa konalo v našich chrámoch na sviatok Bohozjavenia, je pripomenutím tejto najdôležitejšej pravdy ľudského života. V žiadnom prípade sa nesmie stať magickou formulkou či prázdnym rituálom, pretože takýmto spôsobom by tento krásny obrad stratil svoju najdôležitejšiu funkciu i vnútorný zmysel. Posvätením akoby sme nechávali Ježiša znovu vstupovať do vody, ktorá napája všetko živé. On prišiel posvätiť celý vesmír, a práve preto sa na Bohozjavenie zvykne posviacať voda v prírode, v rieke, v potoku, či v mori. Obrad posvätenia vody je pripomenutím obnovenej symbiózy človeka a celého stvorenstva v Kristovi, ktorú človek stratil svojou neposlušnosťou a hriechom. Je pripomenutím spásy a záchrany človeka, ktoré mu boli darované bez akýchkoľvek zásluh Kristovým príchodom na svet a jeho Zmŕtvychvstaním. Túto najzákladnejšiu pravdu kresťanstva krásne vyjadruje aj litijná sloha Veľkého povečeria sviatku Bohozjavenia: „Kristus sa dáva pokrstiť a vystupuje z vody. Vedie so sebou spasený svet. Vidí otvorené nebesia, tie, čo Adam zatvoril sebe i svojmu potomstvu. Duch svedčí, že Kristus je Boh. Potvrdzuje to z nebies aj Otcov hlas.“ Sviatok Bohozjavenia i Jordánske svätenie vody sú oslavou i pripomenutím najdôležitejšej pravdy kresťanstva. Kiež nám posvätená Jordánska voda, ktorú mnohí z nás majú aj vo svojich príbytkoch, pripomína túto pravdu o neúnavnej láske Boha k človeku a posilňuje nás v našich každodenných zápasoch o sprostredkovanie tejto pravdy všetkým blízkym i vzdialený Rozmer posvätenia celého stvorenstva pekne vystihuje aj stichira:

„…Jordán volá k Jánovi: Prečo nechceš, Krstiteľ, pokrstiť môjho Pána? Prečo brániš očisteniu mnohých? Veď on posvätil všetko stvorenie, nechaj nech posvätí i mňa, i všetky vody, lebo preto sa zjavil.“ (večiereň predsviatku 2. 1., stichiry na stichovni, stichira na Sláva)

6. Zjavenie spásy pre ľudstvo – po krste v Jordáne Ježiš začína verejne účinkovať, začína zjavovať svoj plán záchrany pre ľudstvo. Týmto plánom spásy je prijatie hriechov sveta na seba, smrť na kríži a vzkriesenie, ktoré symbolizuje ponorenie a vynorenie sa z vody Jordána.

Drahí bratia a sestry, sláviac dnes tento sviatok Bohojavlénija nechajme Krista vstúpiť do našich životov. Keď máš tu milosť, a vidíš svoj život tak, že potrebuješ Krista, dovoľ mu, aby vstúpil aj do tých najskrytejších bolestí a tajností tvojho života. Tak ako Kristus posvätil vody, dovoľme mu aby posvätil aj naše životy a tak, aby sme mohli meniť všetko okolo seba na pekné, lebo čo je posvätené je pekné.

Obrezanie Pána

2021-01-02T23:06:49Z

„Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky“ (Lk 2, 21).

Pán Boh prikázal obriezku, ako zmluvu, ktorá „…bude znakom zmluvy medzi mnou a vami“ (Gen 17, 11).

Tento príkaz dal Pán Boh Abrahámovi, a Mojžišovi prikázal (Lv 12, 3), aby Izraelský ľud si chránil zákon obriezky, pretože tento zákon bol obrazom a predzvesťou nášho Krstu.

Toto všetko čo sa stalo, môžeme vidieť v slovách svätého evanjelistu, kde sa Ježiš Kristus podrobil tomuto zákonu. Kristus sa nám prihovára týmito slovami: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17). Sám tento zákon doplnil, keď namiesto obriezky ustanovil sviatosť Krstu, keď nás vodou a Duchom očistil od všetkej nečistoty a doplneným a zdokonaleným Novým zákonom zjednotil nás s nebesami. Pri obriezke bolo dané svätému Dieťaťu meno Ježiš. Keď Archanjel Gabriel predpovedal Prečistej Panne vtelenie Božieho Syna, vtedy povedal: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“ (Lk 1, 31). Neskôr, keď sv. Jozef videl v sne anjela, tento mu povedal, že Prečistá Panna „Porodí syna a dá mu meno Ježiš…“ (Mt 1,21).

Ak niekto vysloví meno „Ježiš“, vtedy sa radujú všetci i celé nebo, a trasie sa celé peklo, pretože toto meno nosí ten, ktorý prijal na seba zákon; „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca“ (Flp 2, 8-12).

Ľudským slovom sa nedá vysloviť celá svätosť, sláva a sila tohoto svätého Mena. V jeho mene apoštoli robili zázraky. „V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ (Sk 3, 6) povedal sv. Peter porazenému, a ten vstal a chválil Pána. O čo prosíme v tomto mene, dostaneme, pretože sám Spasiteľ povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to“ (Jn 16, 23). Pokoj tým, ktorí vzývajú meno Ježiša, pretože „…v mojom mene budú vyháňať zlých duchov…“ (Mk 16, 17) a „keď vzývame meno Ježiš, vtedy Spasiteľ spolu s nami víťazí nad satanom, preto utekajú nepriatelia, keď počujú meno Ježiš“ (sv. Justín), a „diabli sa trasú, keď počujú toto meno“ (sv. Gregor Bohoslovec). V hodine smrti je meno Ježiš našou obranou a zárukou spásy, preto sv. Prvomučeník Štefan, ktorého ukameňovali, nahlas vzýval: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha!“ (Sk 7, 59), pretože vedel, že aj nám treba vedieť, že: „…niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). Všetka radosť, všetka nádej je v tomto mene. „Meno Ježiš je medom mojich úst, milozvučnou ozvenou môjho ucha a radosťou môjho srdca“ (sv. Bernard).

Proroci počnúc Mojžišom používali slovo „obriezka“ aj v prenesenom význame, keď zjavovali dôležitosť vnútorného postoja človeka voči Bohu (Lev 26,41; Dt 10,16). Boh cez proroka Jeremiáša odkázal svojmu ľudu: „Obrežte sa Pánovi, odstráňte predkožku svojho srdca, mužovia Júdska a obyvatelia Jeruzalema, ináč vyšľahne sťa plameň môj hnev a bude horieť neuhasiteľne pre zlobu vašich skutkov“ (Jer 4,4). Človek s „neobrezaným srdcom“ je hluchý voči Bohu, uzavretý a neochotný robiť pokánie. Jeremiáš žiada v Božom mene „obriezku srdca“ (Jer 4,4) a nakoniec oznámi novú zmluvu, ktorej charakteristickým znakom nebudú vonkajšie ceremónie, ale prijatie Božieho zákona v duchu a srdci človeka (Jer 31,31-33).

Taktiež používali slovo „obriezka“ aj v prenesenom význame, keď zjavovali dôležitosť vnútorného postoja človeka voči Bohu.

Svätý Pavol v šľapajach starozákonných prorokov zdôrazňoval dôležitosť „obriezky srdca v duchu, nie podľa litery“ (Rim 2,29). Novou zmluvou skrze Ježiša Krista obriezka už nie je potrebná: „V Kristovi Ježišovi ani obriezka nič neznamená, ani neobriezka, ale viera činná skrze lásku“ (Gal 5,6, porov. 1Kor 7,18n). Novým vonkajším znakom prináležitosti k Bohu je krst (Kol 2,12).

Preto drahý brat a sestra stojac na prahu nového roku, kde situácia s pandémiou okolo nás vôbec nie je ľahká, postavme sa s dôverou pred Pána, a dovoľme mu obrezať naše stvrdnuté srdcia. Nech ich Pán naplní láskou, aby sme vedeli mať srdce hrejivé pre ľudí, ktorých máme okolo seba. Kde možno aj počas tejto korona krízy vidíme na svojich najbližších veľa chýb a nedostatkov práve keď sme zavretí doma. Obzvlášť v týchto neľahkých časoch prichádzajme k Bohu vo svojich domácich cirkvách, vo svojich rodinách. Nebojme sa robiť to, čo sme možno doteraz doma nikdy nerobili – spolu v rodine čítajme Božie slovo, modlime sa ako malá domáca cirkev. Bože naplň nás láskou a pokojom, aby sme prestali obrezávať srdcia iným a daj nám silu, aby sme začali od svojho srdca.

Príbeh malého Marka

2017-11-10T23:14:04Z

Ahoj, volám sa Marko. Narodil som sa 9.9.2009. Som prvorodené dieťa mamky a ocka, veľmi sa na mňa tešili ako aj celá naša rodina. Mamka si počas tehotenstva dávala veľký pozor, aby bolo všetko v poriadku - chodila na kontroly, stránila sa všetkého, čo by nám mohlo ublížiť. Moje problémy začali až po vyšetrení na CT. Pán doktor mamke a ockovi oznámil, že mám hemiparézu. Ja tomu síce nerozumiem, ale vravia, že mám nefunkčnú celú pravú stranu hlavičky čiže mozgu. A k tomu sú tam aj lézie. Inak povedané, na pravej strane mozgu toho veľa nie je. Podľa prvých vyšetrení by som mal ležať celý život na postieľke a nehýbať sa.

Zo začiatku mi to ani nevadilo, ale postupne som videl, že pravou rúčkou viem robiť celkom super veci, ale ľavou to nešlo ani trošku. To isté sa dialo aj s nôžkami. Vlastne s celou ľavou stranou tela. Mamka s ockom ma vzali zasa k pani doktorke a tá povedala, že musíme veľmi veľa cvičiť. Mamka sa začala učiť cviky, ocko nám doma vyrobil stôl na cvičenie a pustili sme sa do boja. Nebola to žiadna sranda, hrozne to bolelo, aj sme si poplakali. Od druhého mesiaca života sa začal môj boj o to, čo iným pripadá také jednoduché – o pohyb. Za tých sedem rokov som toho prešiel veľa – cvičenie podľa Vojtu, Bobata, hyperbarickú komoru, cvičenie therasuit, operácie Ulzibat, logopédiu, špeciálnu pedagogiku ....... Mamka so mnou cvičila doma a sem tam pomáhali aj ostatní, ale bolo to náročné. Teraz cvičím s mamkou a ockom... Doma mi hovoria, že som ich poklad s( krycím menom finančníček – to asi pre tie sumy, čo stojí moje liečenie).

Mamka, ocko, babka aj dedko robia čo môžu, ale naše prostriedky sa minuli – úspory, predané auto, navýšená hypotéka.... Bez toho by som bol - ako podľa papierov - iba bezvládne telíčko. A to nechcem. Odporúčanie lekárov je - jednoznačne neprestávať v mojej intenzívnej rehabilitácií pod vedením odborníkov.

Som čulé dieťa, ktoré si každý zamiluje. Mám sedem rokov a viem chodiť, hovoriť čo je pre moju diagnózu vraj výborné a vzácne.

Preto budem vďačný, za každú pomoc.

Som možno „investícia“, ktorú neuvidíte. Ale ak si predstavíte neobrúsený diamant, ktorý treba opatrne a po malých častiach tvarovať – TO SOM JA. Nakoniec zažiarim a verím, že aj vďaka Vám.

Marko

Katapetazma

2016-10-16T20:38:57Z

Termín, ktorý som zvolil za názov tohto článku, je pre mnohých nezrozumiteľný. Môže nám pripomínať skôr niečo z botaniky ako z liturgie či z chrámu, a predsa sa s ním môžeme stretnúť nielen v chráme, ale dokonca aj v liturgických textoch. V kánonoch sa ním niekoľkokrát označuje Bohorodička: „Ty si katapetazma zahaľujúca tajomstvo vtelenia božstva“ a podobne. Teda už z toho vyplýva, že ide o niečo, čo zahaľuje. Ide totiž o záves. V liturgii sa s týmto termínom stretávame pomerne často, najmä v predpisoch typikona a rubrík liturgie.

V starozákonnom chráme sa používal záves, ktorý oddeľoval svätyňu od časti pre ľud. Táto skutočnosť vyjadrovala jednak Mojžišovo nariadenie, ktoré dostal od Boha ohľadom chrámu, jednak mala Izraelitom pripomínať tajomstvo Boha a nemožnosť pristúpiť k nemu a vidieť ho ľudskými očami. Hľadiac na túto skutočnosť očami kresťana vieme, že tento záves bol daný Bohom práve z toho dôvodu, že jedine v Kristovi sa zjavilo celé božstvo, predtým zahalené, a táto Stará zmluva stratila svoju platnosť jeho smrťou, keď „sa chrámová opona roztrhla na dvoje odvrchu až dospodku“. V kresťanských chrámoch hlavne na východe sa zachovala aj tradícia mať za kráľovskými (alebo aj bočnými) dverami záves – oponu akoby spomienku na starozákonný chrám. V kresťanskom chráme však neplní záves funkciu zahalenia, ale skôr odkrytia toho, čo je bežne ľudským očiam skryté. Práve preto ho Cirkev káže odtiahnuť v čase modlitby. Keď sa teda koná zhromaždenie ľudu – utiereň, večiereň a najmä božská liturgia, záves sa odťahuje, aby sa zvýraznila skutočnosť, že to, čo bolo v Starom zákone bez prestania zahalené pred zrakom veriaceho človeka, sa dnes stáva zreteľné, viditeľné práve v čase, keď sa Cirkev zhromaždí a s istotou vie, že teraz „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení, tam som ja medzi nimi“. A práve Bohorodička je tá, skrze ktorú Boh prišiel medzi nás, preto ju nazývame katapetazmou – závesom, ktorý nám odhalil božstvo, hoci tajomstvo vtelenia je stále pred nami zahalené. Ba dokonca v Jakubovom protoevanjeliu (apokryfnom spise z prvých storočí kresťanstva) sa píše, že Mária prebývala v chráme a pripadla jej úloha utkať záves. Teda od prvých storočí je tento súvis badateľný.

Aj keď záves v našich dnešných chrámoch na Slovensku málokde vidno, zaiste stojí za zmienku. Možno preto, aby sme spoznávali skutočnosti, na ktoré sme časom a okolnosťami zabudli, a keď sa s touto skutočnosťou stretneme v chrámoch iných cirkví, aby sme chápali symboly a dôvody, prečo sa tejto tradície pridržiavajú, a aby sme možno raz aj my sami boli ochotní nebáť sa zahaľovať naše kresťanské tajomstvá pred zrakmi inovercov alebo neveriacich.

Autor: Michal Bučko

Zdroj: Časopis Slovo

Sviatok svätých Petra a Pavla v byzantskej tradícii

2016-06-27T19:06:44Z

Sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla sa slávi 29. júna vo všetkých kresťanských cirkvách Východu i Západu. V niektorých východných tradíciách mu predchádza pôst rozličného trvania, ktorý sa začína v pondelok po Nedeli všetkých svätých, teda prvej nedeli po sviatku Päťdesiatnice. So sviatkom je spojený nasledujúci deň – oslava dvanástich apoštolov, svedkov Krista a kazateľov evanjelia. Ikonografia znázorňuje bratské objatie medzi Petrom a Pavlom, alebo obidvoch apoštolov, ktorí držia chrám. Črty sú tradičné: Peter s hustými vlasmi, nízkym čelom a krátkou okrúhlou bradou; Pavol je plešatý, má vysoké čelo, dlhú a hladkú bradu. Táto vernosť v ich znázorňovaní nám dovoľuje spoznať ich na ikonách Päťdesiatnice, Zosnutia Bohorodičky a prijímania apoštolov, kde Kristus na jednej strane dáva svoje telo Petrovi a piatim apoštolom a na strane druhej podáva čašu so svojou krvou Pavlovi a ďalším piatim apoštolom. Tieto ikony chcú svojou jasnou symbolikou podčiarknuť centrálnu úlohu obidvoch apoštolov v živote Cirkvi. Na večierni sa obaja apoštoli oslavujú ako „prví medzi božskými hlásateľmi“, ako „ústa meča Svätého Ducha“, ako nástroje diela spásy, ktorú Kristus završuje: Oni „sú krídla poznania Boha, preleteli končiny sveta a vzniesli sa až do nebies; sú ruky evanjelia milosti, nohy pravdivého zvestovania, rieky múdrosti, ramená kríža.“ Pre obidvoch je mučeníctvo cieľom, aby skrze neho dosiahli Krista: „Jeden, pribitý na kríž, odchádza k nebesiam, kde prijíma od Krista kľúče kráľovstva; druhý, sťatý mečom, odišiel k Spasiteľovi.“ Peter je vzývaný aj ako „vrúcny priateľ Krista, nášho Boha“, a Pavol ako „hlásateľ viery a učiteľ celého sveta“. Hymnografia ich spája s Rímom, kde vydali svoje svedectvo, „podivuhodné ozdoby“ mesta: „Peter, skala viery, Pavol, chvála celého sveta, príďte spolu z Ríma, aby ste nás upevnili.“ Na utierni je Peter oslavovaný ako „prvý“, ako „hlava Cirkvi a veľký biskup“, ale aj ako teológ, pretože vyznal Ježiša ako Krista: „Na skale tvojej teológie vládca Ježiš založil Cirkev nerozboriteľnú.“ Tento rybár je prirovnávaný ku kupcovi, ktorý hľadá vzácnu perlu: „Peter, keď si zanechal, to, čo nie je, dosiahol si to, čo je, ako kupec: a skutočne si ulovil najcennejšiu perlu, Krista.“ Pascha je pre neho zjavením vzkrieseného a odpustenia: „Tebe, prvopovolanému a veľmi milovanému, ako význačnej hlave apoštolov sa Kristus zjavuje ako prvému po svojom vzkriesení z hrobu.“ „Aby vymazal tvoje trojité zapretie, vládca svojím božským hlasom trojitou otázkou utvrdzuje lásku.“ Pavol je naopak predstavovaný ako hlásateľ a učiteľ, ktorý je povolaný priniesť národom Kristovo meno: „Ty si položil ako základ pre duše veriacich kameň vzácny, uholný, Spasiteľa a Pána.“ Pavlovo bytie, ktoré bolo vyzdvihnuté až do tretieho neba, znamená dar vyznania trojičnej viery. „Keď si bol vyzdvihnutý nahor v extáze, dosiahol si tretie nebo, najšťastnejší, a počujúc nevysloviteľné slová si zvolal si: „Sláva najvyššiemu Otcovi a Synovi jeho vyžarovaniu, ktorý s ním sedí na tróne, a Duchu, ktorý skúma hlbiny Boha.“ A voči cirkvi Pavol vykonáva úlohu toho, kto ju privádza Kristovi: „Zasnúbil si Cirkev, aby si ju priviedol ako nevestu ženíchovi Kristovi: bol si jej družbom, bohonosný Pavol; preto ťa oslavuje po všetky veky.“ Celkovo, Peter a Pavol sú „prvými koryfejmi“, teda tými, ktorí majú prvé miesto a sú „prvými čo do dôstojnosti“. „Nech sa prihovárajú u vládcu sveta, aby daroval svetu mier, a našim dušiam veľké milosrdenstvo.“

Nanebovstúpenie nášho Pána Ježiša Krista

2016-05-01T19:53:15Z

Tento sviatok sa oslavuje vždy 40 dní po Pasche. Patrí medzi veľké Pánove sviatky a má 9 dní poprazdenstva.

Liturgia tohto sviatku má tiež niekoľko zvláštností. Namiesto niektorých častí liturgie (po svätom prijímaní až po samotné prepustenie) sa spieva spev typický pre toto obdobie: „Bože vznes sa nad nebesá...“

Tropáre sviatku sú veľmi pekné a teologicky hlboké. Ako to často býva v byzantskej liturgii, predstavujú skutočné syntézy viery Cirkvi. Tak prvý tropár večierne zhrňuje vyznanie viery Chalcedónskeho koncilu:

„Pán vystúpil na nebesia, aby poslal Utešiteľa do sveta. Nebesia mu pripravili trón a oblaky koč, na ktorom má vystúpiť. Anjeli sa čudujú, keď vidia človeka nad sebou. Otec prijíma toho, ktorý od večnosti prebýva v jeho lone.“

Človek nad anjelmi. Ten, ktorý je od večnosti v lone Otca. Piaty z tropárov večierne spracúva tému zbožštenia Božieho Slova veľmi pekným a dojímavým poetickým obrazom: „Ty, ktorý si sa pre mňa stal chudobným ako ja.“ Je to Kristus, ktorý svojím vtelením dobrovoľne prijal celú slabosť ľudskej prirodzenosti, aby ju potom plne oslávil vo svojom nanebovstúpení. Ešte ďalšie dva tropáre večierne navrhujú novú kristologickú lektúru Žalmu 23. Tento žalm je v nočných bohoslužbách Paschy zviazaný s Kristovým zostúpením do podsvetia, a dnes je naopak zviazaný s Kristovým nanebovstúpením: „Svätý Duch prikazuje všetkým svojim anjelom: Otvorte, kniežatá, svoje brány. Všetky národy, tlieskajte rukami, pretože Kristus vystúpil tam, kde bol predtým. Zatiaľ čo ty, Kriste, si vystupoval z Olivovej hory, nebeské zástupy, ktoré ťa videli, volali na seba navzájom: Kto je tento? A odpovedali: Je silný, mocný, mocný v boji. Tento je skutočne Kráľ slávy.“

V rozličných tropároch nachádzame výrazy dojímavé svojou ľudskosťou, ktoré slúžia na vyjadrenie božskosti Božieho Slova: „Ty, ktorý bez toho, aby si sa odlúčil od otcovského lona, najsladší Ježišu, si žil na zemi ako človek, dnes z Olivovej hory si vystúpil do slávy: a povýšiac súcitne našu padlú prirodzenosť posadil si ju vedľa seba k Otcovi.“ Sú to slová, ktoré nás spájajú so spevom Nárekov Veľkej soboty. Okrem toho nachádzame tému oslávenia našej padlej a zachránenej ľudskej prirodzenosti.

Čo sa týka utierne, pripomíname niektoré tropáre sv. Romana Sladkopevca: „Keď si naplnil plán našej spásy a pozemské si spojil s nebeským, vystúpil si do slávy, Kriste Bože náš, avšak bez toho, aby si sa nejako odlúčil od tých, ktorí ťa milujú. Zostávajúc neodlúčený od nich vyhlasuješ: Ja som s vami a nikto proti vám. Nechajte na zemi, čo je pozemské. Opustite to, čo je prach a popol, a potom príďte. Vzpriamme sa, zdvihnime oči i ducha do výšin, pozdvihnime pohľad a zmysly k nebeským bránam, hoci sme len smrteľní. Predstavme si, že ideme na Olivový vrch a vidíme Spasiteľa, ktorý sa vznáša na oblaku: Odtiaľ vskutku Pán vystúpil na nebesia. Odtiaľ ten, ktorý rád darúva, rozdal dary apoštolom utešujúc ich ako otec, uisťujúc ich, vedúc ich ako synov, hovoriac im: Nikdy vás neopustím: Ja som s vami a nikto proti vám.“

Jasné vysvetlenie tejto skutočnosti našej viery ponúka aj ikona sviatku. Obraz je rozdelený na dve odlišné časti: v hornej časti vidíme Krista na tróne, nehybného vo svojej sláve, ktorého podopierajú dvaja anjeli. V dolnej časti vidíme Božiu Matku, apoštolov a dvoch anjelov v bielych odevoch. Ikona nanebovstúpenia kontempluje Krista v jeho povýšení, podopretého anjelmi, ale zároveň je tiež ikonou slávneho návratu Krista, ktorý „sa vráti jedného dňa takým istým spôsobom.“ Od nanebovstúpenia až po svoj návrat Kristus predsedá Cirkvi, ako vidíme na ikone. Postoj Márie je vždy postojom modlitby. Nepozerá dohora, ale na Cirkev, aby jej pripomínala nutnosť bdelosti, modlitby – apoštolom i nám všetkým. V očakávaní Pánovho návratu.

Zdroj: Gréckokatolícka farnosť Iňačovce

Svätý a Veľký týždeň (Strastnaja sedmica)

2016-03-24T23:24:22Z

Tropár, 8. hlas

Už je polnoc, Ženích prichádza. Blažený ten, koho nájde bedliť Pán. Ale beda bude spiacemu. Chráň sa spánku, moja duša. A tak smrti neprepadneš. Ani z kráľovstva ťa nevylúčia. Prebuď sa a vrúcne volaj: Svätý, svätý, svätý si, Bože. Na príhovor Bohorodičky, zmiluj sa nad nami.

Lazárovou sobotou a Kvetnou nedeľou liturgicky vstupujeme do tzv. Kvetnej triódy (Trioď kvitna). Vo Veľkom týždni Cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch života, počnúc svojím mesiášskym vstupom do Jeruzalema.

Je to najvýznamnejší týždeň cirkevného roka, v ktorom prežívame tajomstvo Božej milosrdnej lásky, keď Ježiš Kristus bol umučený, zomrel a bol pochovaný a na tretí deň vstal z mŕtvych. V tento týždeň sprítomňujeme dejinné udalosti našej spásy, pričom prostredníctvom našich skutkov pokánia, modlitby a pôstu, procesií a vzdávania úcty sa aktívne zapájame do toho, čo slávime. Zomierame s Kristom a vstávame s ním k plnosti života.

V tomto týždni sa žaltár berie osobitným spôsobom. Okrem toho, v monastieroch bolo zvykom prečítať všetky štyri evanjeliá (okrem stati o mučení podľa Jána, kap. 13 – 21) počas prvých troch dní Svätého týždňa. Tento zvyk sa aj dnes odporúča, primerane podľa časových možností. Je tiež možné vykonať ho v skrátenej forme, napr. prečítať iba jedno evanjelium, alebo vybrané časti.

Veľký štvrtok

Vo Veľký štvrtok si Cirkev pripomína sled udalostí, ktoré sa stali v tento deň. V tento deň Ježiš umyl svojím učeníkom nohy, slávil paschálnu večeru so svojimi učeníkmi, ustanovil najsvätejšiu sviatosť Eucharistie, trpel v Getsemanskej záhrade a bol zradený Judášom.

V katedrálnych chrámoch sa schádzajú slúžiť liturgiu kňazi celej eparchie spolu so svojím biskupom. Táto liturgia sa považuje za osobitný prejav plnosti kňazskej moci v biskupovi a za vyjadrenie úzkeho spojenia medzi ním a všetkými ostatnými kňazmi. Po modlitbe za ambónom, nasleduje obrad umývania nôh, počas ktorého biskup umýva dvanástim vybraným kňazom nohy, na znak Ježišovej pokory.

Počas tejto liturgie sa uskutočňuje aj posvätenie myra. Myro sa skladá z vody, oleja, vína, aromatických olejov a 33 aromatických bylín. Veľký počet zložiek symbolizuje bohatstvo a rôznorodosť darov milostí Svätého Ducha.

Príprava oleja a vína sa začína pridaním aromatických bylín a olejov v Krížupoklonnú nedeľu (3.pôstna), čiže vo štvrtom týždni Veľkého pôstu. V pondelok svätého týždňa sa začína slávnostné varenie myra. V ten deň biskup posvätí svätenou vodou všetky zložky a náčinia potrebné k príprave a tiež zapáli oheň pod kotlami, ktorý udržujú kňazi a diakoni po celú dobu varenia. Po celý čas varenia sa čítajú evanjeliá, prípadne iné časti z Nového zákona.

Počas Veľkého vchodu na sv. liturgii sa prenesie myro zo žertveníka na oltár. Po časti premenenia v liturgii biskup konsekruje myro tým, že nad každou nádobou urobí znak kríža a pomodlí sa modlitbu, v ktorej prosí Boha o zoslanie darov Svätého Ducha na konsekrované myro.

Vo večerných hodinách sa slúži liturgia sv. Bazila Veľkého s večierňou. Slúži sa na pamiatku poslednej večere, umytia nôh apoštolom a Judášovej zrady. Počas tejto liturgie je aj niekoľko zvláštností. Namiesto Cherubínskej piesne, pričastenu a spevu po sv. prijímaní sa spieva Prijmi ma dnes Synu Boží... Takisto má liturgia zvláštny irmos, keď namiesto Dôstojné je... sa spieva spevPoďme veriaci hore do večeradla.

Veľký piatok

Celá bohoslužba Veľkého Piatku je zasvätená vzácnej spomienke na Spasiteľove strasti a jeho smrti na kríži. Cirkev odkrýva pred očami veriacich plnú knihu spasiteľných strastí Pánových, začínajúc od krvavého potu v Getsemanskej záhrade až po ukrižovanie na Golgote. Prenesúc nás mysľou cez mnohé storočia, sv. Cirkev akoby priviedla veriacich k samej podnožke Kristovho kríža a robí veriacich úctivými pozorovateľmi všetkých Spasiteľových mučení.

V noci na Veľký piatok Ustav predpisuje utiereň s čítaniami evanjelií o Kristových strastiach. Táto bohoslužba sa nazýva: "Nasledovanie svätých a spasiteľných strastí Pána nášho Ježiša Krista" – ľudovo „Strasti“. Táto bohoslužba sa má sláviť v druhej hodine noci, čiže podľa nášho počítania času vo štvrtok o ôsmej hodine večer.

Na tejto utierni sa číta dvanásť evanjeliových čítaní o utrpení Ježiša Krista. Medzi jednotlivými evanjeliami sú sedálne piesne. Evanjelia sú zoradené podľa udalostí Ježišových strastí.

Tak ako slávenie Božskej liturgie je obrazom Golgotskej obety alebo spomienky na krížovú smrť Ježiša Krista, tak v samotný deň spomienky tohoto celosvetového diela, neslávi sa Božská liturgia, ani Liturgia vopred posvätených darov, na znak hlbokého súcitu veriacich v tento deň.

Namiesto liturgie slávia sa Cárske časy – Hodinky umučenia (1.,3.,6.,9.), ktoré obsahujú žalmy, parameje, čítania z apoštola a evanjelia, tropáre a stichiry zaoberajúce sa smrťou Ježiša Krista na kríži. Cárske časy (Kráľovské hodinky) boli vo Východnom obrade veľmi populárne, o čom svedčila aj veľká účasť veriacich na týchto modlitbách. Keďže sa zo zásady na tomto modlení zúčastňoval aj cisár, odtiaľ dostali aj názov cárske časy. V súčasnosti sa skôr používa termín Hodinky umučenia, lebo lepšie vyjadruje náboženský charakter a náplň týchto hodiniek, ktoré sa viažu k vykúpeniu ľudstva a nie k účasti svetských predstaviteľov na obradoch.

Popoludní sa koná Veľká večiereň s uložením plaščenice do hrobu. Táto večerná bohoslužba na Veľký piatok má niekoľko zvláštnosti: číta sa tu apoštol a evanjelium o Kristovom odsúdení, umučení, smrti a pohrebe. Počas spevu poslednej stichiry Teba, ktorý sa odievaš svetlom ako rúchom..., sa otvárajú cárske dvere a kňaz s diakonom okiadzajú oltár. Počas tropára Ctihodný Jozef..., kňaz okiadza plaščenicu, berie ju na hlavu a obchádza s ňou raz chrám. Po uložení plaščenice do symbolického hrobu sa kňaz modlí predpísanú modlitbu Veľkého piatku a hneď nasleduje prepustenie.

Veľká sobota

Veľká sobota je dňom odpočívania tela v hrobe a dňom zostúpenia Duchom do predpeklia, uvedenie lotra do raja, prebývanie na tróne s Otcom a Duchom a zároveň poukazuje na nastávajúce dielo Kristovho vzkriesenia.

Celá bohoslužba Veľkej soboty je plná protikladných udalostí (zármutku a potešenia, biedy a radostí, sĺz a smiechu). Bohoslužby toho dňa sa začínajú od samého rána a prebiehajú do jeho samotného konca tak, že posledné sobotné piesne splývajú s nedeľnými.

Ráno sa má konať tzv. Nadhrobná alebo Jeruzalemská utiereň. Nadhrobnou alebo jeruzalemskou sa nazýva preto, lebo v Jeruzaleme sa konala priamo pri hrobe Ježiša Krista.

Vo večerných hodinách sa na Veľkú sobotu slúži liturgia svätého Bazila Veľkého s večierňou. Táto bohoslužba je zavŕšením strastných slúžení a je priamym a bezprostredným predsviatkom sviatku všetkých sviatkov - začiatkom Paschy. Na tejto liturgii sa číta pätnásť čítaní zo Starého zákona, ktoré symbolicky opisujú prípravu na príchod Ježiša Krista a jeho slávne Zmŕtvychvstanie.

Jednotlivé čítania sú v nasledujúcom poradí:

1. Gen 1, 1-13 - Stvorenie sveta

2. Iz 60,1-16 - Nebeský Jeruzalem

3. Ex 12,1-11 - Obeta veľkonočného baránka

4. Jon 1-4hl. - Poslanie proroka Jonáša

5. Joz 5,10-16 - Vízia nebeského vodcu

6. Ex 13,20-22,14,1-31,15,1-9&n bsp; - Východ z Egypta, prechod cez Červené more a Mojžišova pieseň

7. Sof 3, 8-15 - Trest - očistenie vyvoleného národa

8. 3 Kráľ 17, 8-24 - príbeh proroka Eliáša

9. Iz 61,10-11,62,1-5 &nbs p; - Pánova spravodlivosť

10. Gen 22, 1-18 - Abrahámova obeta

11. Iz 61, 1-9 - Pánov Duch posiela Mesiáša

12. 4 Kráľ 4, 8-37 - príbeh Elizea

13. Iz 63, 11-19, 64, 1-5 - Pán je pastierom svojho ľudu

14. Jer 31, 31-34 - Zmluva s Pánom

15. Dan 3, 1-90 &nb sp; - Traja mládenci v ohnivej peci

Namiesto Trojsvätej piesne sa spieva hymnus Ktorí ste v Kristu pokrstení..., čo je dôkazom toho, že už prví kresťania mali zvyk na Veľkú sobotu (v predvečer sviatku) krstiť katechumenov (čakateľov na krst).

Po čítaní z apoštola sa spievajú verše zo 81. žalmu. Počas týchto veršov sa premieňajú tmavé rúcha za svetlé. Evanjelium Veľkej soboty (Mt 28,1-20) sa číta vo farbe vzkriesenia a hovorí o prázdnom hrobe a vzkriesení Ježiša Krista. Liturgicky práve toto je ten vrcholný bod – realita vzkriesenia – ktorého následkom je utiereň vzkriesenia. Na začiatku utierne sa totiž už iba konštatuje skutočnosť, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych: Vzkriesenie tvoje Kriste Spasiteľu, ospevujú...

Po modlitbe za ambónom nasleduje požehnanie chlebov a vína. Tento obrad je spomínanie na staroveký zvyk kresťanov očakávať príchod Paschy v chráme, počúvajúc čítanie z knihy Skutkov apoštolov. Keďže sa predtým veriaci celý deň prísne postili (piatok a prakticky i celú sobotu), Cirkev obdarila veriacich požehnaným chlebom a vínom. Táto kniha čítaní zo Skutkov apoštolov bola prečítaná do štvrtej hodiny noci (podľa nášho počítania času do desiatej hodiny večera) a v tomto čase sa začína aj nadhrobná polnočnica.

Po skončení polnočnice všetci spoluslúžitelia oblečení vo všetkých bohoslužobných rúchach prenášajú plaščenicu zo stredu chrámu cez cárske dvere do oltára a ukladajú ju na oltár. Na oltári potom podľa možnosti leží (nie visí) počas ďalších štyridsať dní až do sviatku Nanebovstúpenia Pána.

Veľká a Svätá nedeľa Paschy

Pascha – zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najstarší, najväčší a najradostnejší sviatok liturgického roku. V liturgických knihách môžeme nájsť aj ďalšie pomenovania pre tento sviatok: Svätá a Veľká nedeľa Paschy, Svätá Pascha, Deň svätej Paschy, Svetlé Kristovo vzkriesenie.

Slovo Pascha pochádza z hebrejského slova Pesach, čo znamenáprechod. Historický základ sviatku je v pobyte Izraelitov v Egypte, kde boli otrokmi Egypťanov. Boh posiela vodcu Mojžiša, aby ich vyviedol zo zajatia. Po vyslobodení z Egypta, previedol Boh Izraelitov cez Červené more ako po súši. Toto bol ten prechod. Židia potom každoročne spomínali na udalosť východu – prechodu zo zajatia práve na Veľkú noc.

Pre apoštolov a prvých kresťanov sa Pascha – prechod stala symbolom iného prechodu. Prechodu Ježiša Krista zo života do smrti a zo smrti do života. Vznikli však dohady, kedy sláviť sviatok Paschy v kresťanských spoločenstvách. Stávalo sa totiž to, že niektoré kresťanské spoločenstvá slávili kresťanskú Paschu spoločne so židovskou Veľkou nocou. Až 1. Nicejský snem v roku 325 vydal ohľadom slávenia Paschy následovné nariadenia:

1. Sviatok Veľkej noci sa má sláviť v nedeľu, ktorá nasleduje po splne mesiaca po jarnej rovnodennosti. Môže pripadnúť na jednu z nedieľ medzi 22. marcom a 25.aprílom. Ani skôr a ani neskôr sa nesmie sláviť sviatok Veľkej noci.

2. Ak by na ten istý deň pripadla židovská Veľká noc, kresťanská Veľká noc sa prenáša na ďalšiu nedeľu.

Utiereň vzkriesenia

Utierni vzkriesenia predchádza polnočná pobožnosť, počas ktorej sa prenáša plaščenica na oltár. Utiereň sa začína zvyčajne o polnoci alebo v skorých ranných hodinách. Začína sa sprievodom okolo chrámu za spevu stichiry Vzkriesenie tvoje Kriste Spasiteľu... Kňaz po ukončení sprievodu, pred zatvorenými chrámovými dverami, začína samotnú utiereň. Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal zmŕtvych... aj s príslušnými veršami. Po týchto spevoch kňaz svätým krížom otvára chrámové dvere a ako prvý vstupuje do vysvieteného chrámu. Otvorenie dverí symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou a podsvetím, ale najmä skutočnosť, že svojím zmŕtvychvstaním otvoril človeku dvere o raja. Po vstupe do chrámu sa spieva Veľká ekténia a nasleduje veľkonočný kánon. Je dielom sv. Jána z Damasku. Po kánone nasledujú veľkonočné slohy s veršami, počas ktorých sa uctievajú bozkom svätý kríž a Evanjelium. Utiereň sa završuje veľkým prepustením, s trojitým veľkonočným pozdravom a s krížom.

Svätá božská liturgia

Aj svätá liturgia má v deň Paschy niekoľko zvláštností. Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal zmŕtvych...Evanjelium sa na liturgii číta v rozličných jazykoch. Je to symbol toho, že učenie Ježiša Krista je ohlasované v rozličných krajinách sveta a tiež rozličným národom. Aj namiesto niektorých častí liturgie (od výzvy k svätému prijímaniu až po samotné prepustenie) sa spieva tropár vzkriesenia.

Večiereň na Veľkú noc

Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal zmŕtvych... aj s príslušnými veršami. Po veľkej ekténii nasledujú slohy na Pane ja volám z druhého hlasu. Na večierni sa koná vchod s kadidlom a Evanjeliom, nakoľko sa neskôr číta aj evanjelium (Jn 20,19-23). Po prvej veršovej slohe hlasu sa spievajú veľkonočné slohy (ako na utierni), počas ktorých sa uctievajú bozkom svätý kríž a Evanjelium. Prepustenie je veľké ako na utierni.

Úvaha na Kvetnú nedeľu

2016-03-20T22:18:46Z

Najväčším želaním človeka je želanie pokoja. V raji Boh obdaroval ľudí svojim šalomom, plnosťou svojho pokoja. Pohľad do dejín však ukazuje, že ľuďom sa nedarí zachovať pokoj. Osud izraelského ľudu to neustále zvýrazňoval. Preto bola veľká jeho túžba po Mesiášovi, ktorého pošle Boh, aby sa postaral o trvalý pokoj.

Príchod Mesiáša, ktorý znovu nastolí pokoj, je témou Kvetnej nedele a tým aj ikony Ježišovho vstupu do Jeruzalema. Prorok Zachariáš oznamuje vstup kráľa – záchrancu a charakterizuje ho: „Hlasne plesaj, dcéra Siona, zvučne jasaj, dcéra Jeruzalema. Pozri, tvoj kráľ prichádza k tebe, je spravodlivý a prináša víťazstvo, je pokorný a jazdí na oslovi. [...] Bude hlásať pokoj národom.“ (Zach 9,9-10). Matúšovo evanjelium vo svojom opise Ježišovho vstupu do Jeruzalema vzťahuje tieto slová na Ježiša. (Mt 21,4n)

Ikona ukazuje udalosť, ako ju opisujú evanjeliá. Ježiš ide do Svätého mesta. Nesedí vysoko na koni ako nejaký vládca alebo hodnostár, ale na oslici, ktorá je podľa slov proroka poznávacím znamením božského nositeľa pokoja. Apoštoli idú za ním, obyvatelia Jeruzalemu mu vychádzajú v ústrety z mesta. Niektorí nesú palmové ratolesti v rukách, deti sa vyšplhali na palmy, aby odtiaľ nalámali vetvy, ďalšie deti rozprestierajú šaty ako koberec na ceste (Mt 21,1-10).

Ikona zobrazujúca Ježišov príchod do Jeruzalema, o korej píše v texte Hanns Sauter.

Kto sa zahĺbi do ikony, čoskoro zistí, že ide o viac ako len o obyčajný opis vtedajších udalostí. Ide o príchod túžobne Očakávaného, na ktorého sa obracia všetka nádej na pokoj. Tento a pokoj, ktorý prináša, sú však iné, ako si to predstavujú židia, ktorí pod pokojom chápali politickú nezávislosť. Ježiš sa odlišuje od všetkých ostatných vládcov a „nositeľov pokoja“. Sedí na oslici nie ako jazdec, ale ako kráľ na svojom tróne. Namiesto uzdy drží v ľavej ruke zvitok Písma; svoju pravicu pozdvihol na požehnávanie a zároveň ňou ukazuje na zvitok Písma. V ňom sa splnilo, čo hovorili proroci: „Pán sa zjaví nad nimi“ a „príde do svojho chrámu Pán“. (Zach 9,14; Mal 3,1nn)

Palmová ratolesť, prevolávania a iné znaky prejavu úcty patria Ježišovi právom. On je Pán. Keď prichádza, nastáva obrat. Ježišovým vstupom do Jeruzalema začína nezadržateľne víťazstvo dobra na zlom a nastáva pokoj. Pokoj, ktorý prináša Ježiš, je niečo viac, ako len odstránenie vojny a sporu, ktoré sa často deje len prostredníctvom násilia. Ježišov pokoj ide hlbšie a rastie so zhodou vôle ľudí s vôľou Boha. Je to tá harmónia medzi stvoriteľom a stvorením, ktorá vládla v raji. Môže opäť vzniknúť, keď sa človek celkom nanovo obráti k Bohu, keď chápe, že Božie myšlienky a plány sú lepšie ako myšlienky a plány ľudí (por. Iz 55,8). Tento pokoj je spojený s príchodom Ježiša a ochotou ho prijať. Už pri jeho narodení anjeli prisľúbili, že pokoj, ktorý sa ním začne, naplní všetkých, ktorí sa zveria Božej milosti. (Lk 2,14) Komu ide o kráľovstvo Boha, tomu sa tento pokoj darúva. Ježišov príkaz a slová ukazujú k tomu cestu.

Ikonopisec to vyjadruje svojimi prostriedkami. Apoštolov umiestňuje na pravú stranu Ježiša. Reprezentujú ľudí, ktorí si ním nechali niečo povedať (Ježiš sa na nich pozerá tak, akoby sa s nimi rozprával), ktorí sa zaoberali jeho posolstvom (Peter a ďalší apoštol držia zvitok Písma vo svojich rukách) a všetkých, ktoré ho nasledujú. S nimi sa môžu identifikovať aj všetci tí, ktorí chcú patriť k Ježišovi a ukazujú to svojím životom. Aj sudca sveta raz všetkým, ktorí žili podľa Božích predstáv a vyjadrili to svojou náklonnosťou k ľuďom, prisúdi miesto po svojej pravici. Na ľavej strane Ježiša sú namaľovaní obyvatelia Jeruzalema. Prevolávajú Ježišovi na slávu, ale aj oni – čo sa dá ľudsky pochopiť – majú od neho svoje očakávania. Nezhodujú sa však s Božími cestami a predstavami. Obyvatelia Jeruzalema symbolizujú tých, ktorí Božie slovo iba počúvajú, ale nekonajú podľa neho. (Jak 1,23). Oslavujú síce ako udalosť božského nositeľa pokoja Ježiša, vypúšťajú však nutný následok, totiž kráčanie jeho cestou a konanie vôle Otca. Sudca sveta ich raz postaví po svojej ľavici a ponechá tomu, čo si sami zvolili, temnote a vzdialenosti od Boha. (Mt 7,21; Mt 25,31nn)

Ježiš vstupuje ako Mesiáš do Jeruzalema. V ňom prichádza Boh k súdu. Ešte predtým bude samotný Ježiš odsúdený na kríži. Vskutku však opäť vzpriamuje ľudí svojou smrťou, robí priamym, čo bolo krivé, a znovu nastoľuje stratený šalom (Iz 40,3-5; Lk 3,5). Jeho cieľom je nový Jeruzalem, ktorý pozostáva zo živých kameňov: z ľudí, ktorí si osvojili vôľu Boha. Potom môže nastať pokoj – v ľuďoch a vo svete.

Zdroj: Hanns Sauter, Bilder des Lebens. Ikonen als Antworten auf heutige Glaubensfragen, Wiener Dom Verlag 2012. Publikované so súhlasom autora. Preložil Ján Krupa.

Svätá štyridsiatnica

2016-02-11T15:13:09Z

Ide o štyridsaťdňové pôstne obdobie prípravy zamerané na Veľkú noc, ktorá sa v Gréckokatolíckej cirkvi nazýva Pascha. Pôstna liturgia pripravuje na slávenie veľkonočného (paschálneho) tajomstva jednak katechumenov (ohlásených čakateľov na krst), pričom za nich v liturgii prednáša osobitné modlitby, ako aj veriacich tým, že im pripomína krst, ktorí prijali a pobáda ich k pokániu.

Podľa Pôstnej disciplíny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku (schválenej Radou hierarchov) je prvý deň Štyridsiatnice a piatok Veľkého týždňa (Veľký piatok) strohý pôst, t.j. platí zdržanlivosť od mäsa, mlieka a vajec s pôstom – teda je dovolené raz za deň sa najesť do sýta a pripúšťa sa najviac dvakrát malé občerstvenie. V stredy a piatky počas Štyridsiatnice sa zachováva zdržanlivosť od mäsa (požívajú sa bezmäsité pokrmy).

Počas celej Štyridsiatnice sa používa tmavočervená liturgická farba bohoslužobných rúch a oltárnych plachiet. Liturgický poriadok pre tých, čo sa modlia liturgiu hodín (predovšetkým mnísi v monastieroch) predpisuje, že počas Štyridsiatnice sa za jeden týždeň postupne pomodlia dvakrát celý žaltár (150 žalmov), ktorý je rozdelený na menšie celky.

História Štyridsiatnice siaha do čias apoštolov. Už prvé kresťanské spoločenstvá si v deň židovskej Paschy pripomínali Kristovo utrpenie a smrť a v tento deň dodržiavali pôst. Podľa historických prameňov tento tzv. paschálny pôst dodržiavali niektorí jeden deň, iní dva dni, iní ešte dlhšie. V 2. a 3. stor. sa postupne pôst presunul na obdobie pred Paschou, tzv. predpaschálny pôst. V 3. stor. v niektorých cirkvách predpaschálny pôst trval celý týždeň. Tento týždeň dnes nazývame Strastný týždeň (alebo Veľký týždeň) a je to týždeň pred Paschou. Koncom 3. stor. už veľký pôst trval do 40 dní. Od 4. stor. máme prvé jasné svedectvá o štyridsaťdennom predpaschálnom pôste (Nicejský koncil). Hoci v 4. stor. sa už Štyridsiatnica ustálila v Cirkvi na Východe i na Západe, nemala ešte presný názov a nebola zavedená jednotne. Na Západe sa Veľkopôstne obdobie rozšírilo neskôr ako na Východe.

Symbolika čísla 40

Podľa starodávnej tradície sa soboty a nedele vo Východnej cirkvi nepovažujú za pôstne dni. Aby sa dosiahlo číslo 40, pôst sa predĺžil zo šiestich na sedem týždňov. Západná (Latinská cirkev) mala šesťtýždenné Veľkopôstne obdobie, nakoľko aj sobotu počíta do pôstnych dní; veľký pôst mal teda aj na Západe iba 36 dní. Aby sa dosiahlo plných 40 dní pôstu, Západná cirkev v 7. stor. pridala ešte štyri dni na začiatok pôstu. Západná cirkev začína svoje Veľkopôstne obdobie na Popolcovú stredu; Východná o dva dni skôr.

Vo Východnej cirkvi trvá pôst prakticky 36 a pol dňa. Sedem týždňov pôstu bez sobôt a nedieľ tvorí (7 x 5 = ) 35 dní. K tomu treba prirátať ešte Veľkú sobotu a polovicu noci pred sviatkom Paschy, ktorá sa tiež ešte považuje za pôstny čas. Veľký pôst v Gréckokatolíckej cirkvi teda trvá 36,5 dňa, čo predstavuje jednu desatinu roka.

Podľa inej interpretácie prvých päť týždňov Veľkého pôstu a päť dní šiesteho týždňa (5×7 plus 5), spolu dávajú 40 dni pôstu. Tak počítali 40-dňový pôst v Kyjevo-pečerskej lavre. A práve šesť týždňov – nevynímajúc soboty a nedele – sa počítalo spolu. Ale aby nebolo (6×7) 42 dní v pôste, posledným dňom Veľkého pôstu počítali piatok pred Lazarovou sobotou. V tento deň, ako hovorí letopisec, končí sa 40-denný pôst. Strastný (Veľký) týždeň sa už nepočíta do Sv. Štyridsiatnice.

Číslo 40 má podobne ako čísla 3, 7, 9 už od najstarších biblických čias symbolický význam. Preto sa dostalo do predpaschálneho pôstu skôr v symbolickom ako doslovnom chápaní. Zmienky v Starom zákone: 40-dňová potopa (Gn 7, 4); 40-ročné putovanie Izraela po púšti (Nm 14, 33); 40-denný pôst Mojžiša predtým, než dostal od Boha tabule Zákona (Ex 34, 28); 40-dňové putovanie proroka Eliáša na horu Horeb (1 Kr 19, 8).

Zmienky v Novom zákone: na 40. deň Jozef a Mária priniesli dieťa Ježiša do chrámu (porov. Lk 2, 22); Ježiš sa 40 dní postil na púšti (Mt 4, 2); Ježiš sa 40 dní po svojom vzkriesení zjavoval na zemi (Sk 1, 2).

Pôst a katechumenát

V 3. a 4. stor. zaznamenal katechumenát najväčší rozkvet. Katechumeni, teda ohlásení čakatelia na krst sa pripravovali na prijatie sviatosti krstu. Príprava zvyčajne trvala tri roky a končila sa slávnostným spôsobom počas Štyridsiatnice; vyvrcholením bol samotný krst na Veľkú sobotu. V 3. stor. sa spájal obrad krstu predovšetkým so sviatkom Paschy. Katechumeni sa pripravovali na krst modlitbou a pôstom. Pod vplyvom katechumenátu sa pôvodne kratší predpaschálny pôst predĺžil na 40 dní. Postupom času aj ostatní (pokrstení) veriaci začali dodržiavať pôst spolu s katechumenmi, ako o tom svedčí sv. Justín vo svojej Apológii (1, 61).

Cieľ a znaky Štyridsiatnice

Liturgické texty Štyridsiatnice majú modlitebný a kajúci charakter. Sú zamerané na podstatu telesného a duchovného pôstu, ako vyjadrenia ľudskej pokory, ducha modlitby, milosrdenstva a poukazujú na význam pôstu v dejinách spásy.

Telesný pôst je dočasné zrieknutie sa mäsitých jedál, mliečnych výrobkov, alkoholu a striedme požívanie rastlinných pokrmov. To v človeku umŕtvuje márnu žiadostivosť prieberčivosti, obžerstva a uschopňuje ho pociťovať a prijať Božiu blahodarnú silu. Podstata človeka je duchovno-telesná, a preto aj pôst má dva rozmery: okrem telesného pôstu má každý kresťan konať aj duchovný pôst.

Duchovný pôst spočíva v odstránení vášnivých myšlienok, citov a ostatných nerestí. Každý kresťan je pozvaný, aby sa viac pripodobnil Bohu, a to práve cez modlitbu, skutky pokory a milosrdenstva. Cirkev odporúča veriacim, aby sa v pôstnom čase intenzívnejšie venovali modlitbe, pôstu a dávali almužnu.

Veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho je najrozšírenejšia veľkopôstna modlitba, lebo práve ona najvýraznejšie vystihuje podstatu liturgických pôstnych úkonov. Táto modlitba sa číta dvakrát na konci každej veľkopôstnej bohoslužby. Pri prvom čítaní modlitby nasleduje za každou jej prosbou hlboká poklona (tzv. metánia – veriaci si kľakne a hlavou sa skloní až k zemi).

Táto krátka a jednoduchá modlitba má vo veľkopôstnej bohoslužbe významné miesto, lebo jedinečným spôsobom vymenúva všetky negatívne a pozitívne prvky pokánia a predkladá takpovediac „zoznam“ individuálneho veľkopôstneho úsilia.

Pane a Vládca môjho života, odožeň odo mňa ducha lenivosti, nedbanlivosti, lakomstva a prázdnych rečí.

Udeľ mne, svojmu služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky.

Áno, Pane a Vládca, daj, aby som videl svoje hriechy a neodsudzoval svojho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov, amen.

Veriaci sa tiež viackrát modlia kajúcu modlitbu: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu…“ a robia poklony.

Kánon sv. Andreja Krétskeho. Počas prvých štyroch dní Veľkého pôstu sa na večernej bohoslužbe (Veľkom povečerí) spieva kajúci kánon, ktorého autorom je sv. Andrej (660 –740), arcibiskup z ostrova Kréta. Tu je tento kánon rozdelený na štyri časti. Vo štvrtok po 4. nedeli Veľkého pôstu sa spieva celý kánon na utierni, spolu s tropármi sv. Márie Egyptskej, pričom sa robia mnohé veľké poklony.

Aliturgickosť

Ide o ďalšiu charakteristickú črtu pre Východnú cirkev v porovnaní so Západnou cirkvou. Eucharistia na Východe má viac charakter slávenia, kým na Západe sa viac pociťuje obetný charakter sv. omše. Preto v pôste Východná cirkev obmedzuje toto slávenie len na soboty, počas ktorých spomína svojich zosnulých (tzv. zádušné soboty) a na nedele, ktoré sú dňom Pána, Paschou týždňa. Tieto dni nie sú pôstne čo sa týka liturgickej disciplíny. V týždni sa teda Eucharistia v pôste neslávi. Preto bola ustanovená tzv. Liturgia vopred posvätených darov, ktorá sa pripisuje sv. Gregorovi rímskemu pápežovi. Je to vlastne večiereň (večerná modlitba, vešpery), pri ktorej sa rozdáva Eucharistia, ktorú kňaz konsekroval v predchádzajúcu nedeľu.

Súčasná prax Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku je, že Liturgia vopred posvätených darov sa slúži v stredy (pamiatka Pánovho umučenia) a piatky (pamiatka Pánovej smrti) Štyridsiatnice; v ostatné dni sa slúži večiereň, utiereň, povečerie, hodinky, pôstny moleben a akatist.

Kajúca modlitba Efréma Sýrskeho, Kánon sv. Andreja Krétskeho, Veľké povečerie a Liturgia sv. Bazila Veľkého (slúži sa v pôstne nedele) patria k typickým prvkom, ktoré dotvárajú atmosféru tohto obdobia.

Prevzaté: www.grkatba.sk

Foto: www.grkatinacovce.webnode.sk

Ako vznikli sviatky Vianoc?

2015-12-23T20:36:33Z

Ťažko je nám predstaviť si zimu bez Vianoc, ktoré spolu s Veľkou nocou tvoria najdôležitejšie sviatky Cirkvi. Vianoce prežívajú všetci: deti i starí, veriaci i neveriaci. Sú to sviatky, s ktorými každý národ spája svoje zvyky i tradíciu. Je nám veľmi ťažké predstaviť si, že bol čas, kedy sa Vianoce v Cirkvi neoslavovali.

Nevieme, kedy sa Ježiš narodil. Sú veľké ťažkosti s určením roku a ani o mesiaci a dni evanjelisti nič nehovoria. Pomocou tvrdenia, že pastieri strážili svoje stáda, môžeme konštatovať, že to bolo v období medzi marcom a novembrom. V 2. a 3. storočí sa kresťania nezaujímali o dátum narodenia Ježiša. Jediným sviatkom bola Veľká noc – pamiatka Umučenia a Zmŕtvychvstania Krista, Spomienka paschálnych udalostí bola nedeľa, deň Pána, kedy sa kresťania schádzali na liturgiu a sprítomňovali pamiatku týchto tajomstiev. Kresťanov zaujímalo hlavne narodenie pre nebo, čiže smrť a nie pozemské narodenie. Slávili sa teda „narodeniny“ mučeníkov pre nebo a nevenovala sa pozornosť dátumu ich narodenín. Veľký teológ 3. storočia Origenes dokonca protestuje proti oslave narodenín, tvrdiac, že iba pohania, alebo hriešnici, ako Faraón a Herodes mohli sláviť svoje narodeniny. Preto je pochopiteľné, že sa Cirkev v takej situácii veľmi nezaujímala o dátum narodenia Krista.

Jednak v 2. a 3. storočí sa objavujú ľudia, ktorých učenie vyvoláva nepokoj v Cirkvi. Jedni tvrdia, že Kristus nebol skutočným človekom, ale Bohom. Božstvo sa nemohlo poškvrniť matériou a nám sa iba zdalo, že On je človek. Iní tvrdili, že Kristus bol iba Bohom adoptovaný človek a ako Boh sa zjavil v deň svojho krstu. Preto v gnostických kruhoch v Egypte 2. storočia, vznikol sviatok Zjavenia (Epifania), slávený 6. januára spolu so sviatkom gréckeho boha zemskej plodnosti a vína – Dionýzusa, kedy vody Nílu naberali magickú moc. Bol to súčasne deň narodenia jedného z bohov. Stretávame sa tu s typickým, pre heretické kruhy 2. storočia synkretizmom: spojili spolu Dionýzusa, krst, zjavenie Krista ako aj sväté vody Nílu.

V 3. storočí sa začali ostré teologické spory, ktoré sa týkali Božstva a človečenstva Ježiša Krista. To malo za následok zdôrazňovanie vtelenia Krista, čo zase poukazovalo na jeho narodenie. Cirkev tu uplatnila postup, ktorý veľakrát použila v dejinách: nemeniac dátum, dáva jestvujúcemu pohanskému sviatku novú, kresťanskú formu. Cirkev prijíma sviatok Zjavenia Pána a spája ho so spomienkou narodenia Krista, zdôrazňujúc týmto spôsobom Jeho pravdivé človečenstvo v deň Zjavenia sa Jeho Božstva. Pretože zjavenie sa Božstva sa neuskutočnilo iba vo chvíli krstu Ježiša, ale aj v Jeho prvých zázrakoch, tento sviatok bol obohatený spomienkou na zázrak v Káne Galilejskej a zázračné rozmnoženie chleba. Ale najviac presvedčivým znakom Božstva Krista bola hviezda, ktorá sa zjavila Mudrcom. Teda, z 5. na 6. januára sa oslávilo Narodenie Krista a 6. januára, cez deň – jeho zjavenie.

Sviatok 6. januára sa veľmi rýchlo rozšíril po celom kresťanskom Východe. Svätý Efrém, veľký sýrsky básnik IV. storočia, zanechal krásny opis tohto sviatku v Sýrii, počas ktorého boli zdobené domy vencami (pravzor nášho vianočného stromčeka?). Bol slávený aj v Arménsku, ako aj v srdci kresťanstva, Jeruzaleme. Celú noc bolo bdenie pri Betlehemskej jaskyni, odkiaľ sa potom procesiou išlo do Jeruzalema. „Ako sú ozdobené v tom čase chrámy,“ píše cestovateľka 4. storočia Egéria, „ je ťažko opísať. Tam okrem zlata, perál, hodvábu, nič iné nevidíš. Pozrieš na závesy, sú zlatisté a hodvábne, obrusy tak isto zdobí zlato a hodváb. A či je možné opísať alebo ohodnotiť množstvo a váhu svietnikov alebo lámp a lampiek a rôzneho druhu náčinia?“

V 4. storočí už máme sviatok, ktorý tematicky obsahuje Narodenie Pána, obohatený o iné udalosti zo života Ježiša Krista. Nezamýšľali sa nad dátumom narodenia Krista, lebo dominovala myšlienka o zjavení Boha – Človeka.

Ale už začiatkom 4. storočia sa v Ríme objavuje sviatok Narodenia Pána, slávený 25. decembra. Prvýkrát sa ten sviatok spomína v dokumente z roku 336, hoci už začiatkom 3. storočia svätý Hipolit, grécky spisovateľ pôsobiaci v Ríme, hovorí o narodení Krista 25. decembra. Ťažko je tu privolávať teologicko-historické špekulácie, na základe ktorých kresťania došli k tomuto dátumu, lebo sú bezvýznamné historicky i teologicky a na dôvažok veľmi skomplikované. Dôležitejšie boli dôvody praktické a do nich boli určite dopracované špekulácie. Členovia veľkého náboženstva Mitru (perzský boh), ktoré bolo veľkým konkurentom kresťanstva, slávili veľmi pompézne sviatok Neporaziteľného Slnka 25. decembra a tento kult slnka schvaľoval aj cisár Konštantín Veľký. Pre kresťanov Západu sviatok Zjavenia Pána bol podozrivý a ako sme videli nie bez dôvodu. Či sa Kristus iba zjavil a nie vtelil? Preto sa začalo vo sviatku Neporaziteľného Slnka hľadať elementy, na základe ktorých sa mohol „pokrstiť“. Či nenazýva evanjelium Krista svetlom na osvietenie pohanov (Lk 2, 32) a či Prorok nehovorí o slnku spravodlivosti, ktoré kvôli nám vzíde (Mal 3, 20)? Či sv. Ján nenazýva Boha svetlom? Možno sa ku „pokrsteniu“ sviatku Neporaziteľného Slnka pričinili tendencie odporu proti oficiálnym sklonom cisára, podporiť kult slnka. Z druhej strany sa dával veľký pozor na to, aby kresťanstvo nestratilo nič z obsahu evanjelia a neprerodilo sa do synkretizmu, o ktorom sme sa už zmienili. Preto bola snaha zachovať formu sviatku a jeho dátum, ale dať mu zároveň nový, kresťanský obsah. Začiatkom 4. storočia sa teda objavuje v Ríme sviatok Narodenia Pána. Prijatie tohto sviatku nebolo jednoduché, lebo sa stretlo s odporom pohanov aj kresťanov.

Nemyslíme si, že od chvíle, kedy prijal Konštantín Veľký kresťanstvo, sa sviatok Zjavenia Pána stal všeobecným a akceptovaným všetkými. Stačí si prečítať kázne Otcov, ktoré nás presvedčia, aká bola ťažká cesta, ktorú si muselo kresťanstvo prebiť. Ešte v 6. storočí boli nútení kazatelia bojovať proti pohanským zvykom, ktoré boli spojené s týmto sviatkom. Ale aj kresťania, zvyknutí na sviatok Zjavenia Pána, nemali veľkú ochotu prijať rímsku inováciu. V Antiochii, veľký kazateľ Ján Zlatoústy, obetuje svoju autoritu na to, aby presvedčil veriacich, že 25. december je ozajstným sviatkom Narodenia Pána. V Konštantinopole zaviedol tento sviatok trocha skôr, okolo roku 397, veľký rečník a teológ Gregor Naziánsky. Egypt ho prijal až po Efezskom koncile (431), aj to s veľkými obavami. V Jeruzaleme bezvýsledne nahováral k sláveniu tohto sviatku sv. Hieroným. Jeho rétorika sa ukázala neúčinná, lebo sviatok bol prijatý až v polovici 6. storočia a Arménsko ho neprijalo vôbec. Zostalo verné svojej praxi až do dnešného dňa. Slávi iba sviatok Zjavenia Pána.

Nezostavili sme tieto fakty preto, aby sme sa chválili dôkladným vzdelaním, ale preto, aby sme si pripomenuli niekoľko vecí. Poznali sme „mechanizmus“ vzniku sviatkov v starovekej Cirkvi. Rodili sa opierajúc o reflexie nad depozitom viery. Prví kresťania, ako pamätáme, koncentrovali svoju pozornosť na vykúpenie, a až potom sa kvôli rôznym teologickým rozporom začalo prehlbovať tajomstvo vtelenia. Výsledkom týchto reflexií je vznik sviatku Narodenia Pána. Podobný mechanizmus zapríčinil vznik iných sviatkov. Sláviac jednotlivé sviatky liturgického roku, veľmi často sa koncentrujeme na vonkajšiu formu, menej pozornosti venujeme teologickému obsahu a ešte menej jeho histórii. Takto ochudobňujeme samých seba. Skúsme prehĺbiť teologický obsah nami sláveného sviatku Vianoc, ktorého nosníkom je vonkajšia forma. Dejiny sviatku poukazujú na pravdy, ktoré sú na prvý pohľad nebadateľné. Cirkev užívala a užíva istú, svojskú pedagogiku. Nechce zničiť to, čo je zakorenené v podvedomí človeka a čo je pre neho vzácne, mení obsah, nemeniac vonkajšiu formu. V našom prípade zmenila sviatok Neporaziteľného Slnka na sviatok Narodenia Krista – Slnka ľudstva. Zároveň Cirkev dbala, aby sa ani čiarka nezmenila v Evanjeliu, a aby synkretizmus nikdy nezmenil učenie Evanjelia.

Zdroj: Slovo 24/1994

Foto: internet

Náš otec svätý Mikuláš Divotvorca

2015-11-30T21:14:21Z

Svätec, ktorému venujeme malú spomienku, je jedným z najpopulárnejších a zároveň vo východnej Cirkvi jedným z najväčších svätcov.

O jeho narodení nevieme veľa, ani len presný rok nevieme. Udáva sa narodenie v rozpätí rokoch 250-272, v meste Patara, na južnom pobreží Malej Ázie, v dnešnom Turecku.

Jeho rodičia boli dobrí kresťania, otec Eufemius bol mužom bohatým, ale mimoriadne zbožným a milosrdným a matka Anna bola sestra Mikuláša, bývalého myrského arcibiskupa. Dieťaťu sa veľmi potešili, pretože už dlho žili v manželstve a nemohli mať deti. Že ich napokon Pán Boh požehnal, bolo pre nich veľkým šťastím a radosťou. Podľa niektorých životopiscov, napr. otca Ciryho, sám nebeský posol im oznámil šťastnú novinu a dal im súčasne vedieť, že dieťaťu majú dať meno Mikuláš, čo znamená „víťazstvo ľudu“.

Jeho životopisci hovoria, že už od mladosti bolo v ňom vidieť niečo zvláštneho. Je to aj pochopiteľné, veď žil medzi pohanskými chlapcami, od ktorých sa líšil úprimnou zbožnosťou a skromnosťou. Úsmevom si podmaňoval mladé duše, vyhľadal ich a privádzal na cestu zbožnosti a čistého života. To isté robil aj ako dospelý. Práve z tohto dôvodu dostal titul miláčika a ochrancu detí. Povesť o jeho nádhernom živote budila pozornosť duchovenstva a bolo prianím všetkých, aby sa stal kňazom. Rodičia sa postarali o jeho dobrú výchovu a vzdelanie a bol na túto cestu pripravený aj cnostným životom. S radosťou čítaval Sväté písmo a iné náboženské knihy. Duchovný stav považoval za nevýslovné vyznamenanie. Keď sa stal kňazom, konal ešte väčšie umŕtvovanie. Po smrti rodičov Mikuláš potajomky rozdával svoj majetok chudobným. Keď sa dozvedel, že istý otec je vo veľkej biede a chcel preto zapredať nevinnosť svojich dcér, cez oblok hodil bedárovi tri značné sumy peňazí, ktoré otcovi umožnili dať dcéram slušné veno a dobre ich vydať. Ľud napokon odhalil veľkodušného dobrodincu. Aby ušiel pred ľudskou slávou, odišiel sv. Mikuláš do Svätej zeme. Na spiatočnej ceste si ho zvolili veriaci z mesta Myra za svojho biskupa. Aj ako biskup ostal Mikuláš verný svojej štedrosti. Podporoval núdznych a zastával sa nevinne prenasledovaných.

Za Diokleciánovho prenasledovania bol uväznený a neskôr ho poslali do vyhnanstva. Niektorí životopisci sa domnievajú, že to bolo na Kryme. V roku 311 vydal cisár Galérius dekrét, ktorým bolo zastavené kruté prenasledovanie kresťanov. Veľká väčšina prenasledovaných dostala slobodu, ale všetci kresťania boli vyslobodení zo žalárov až v roku 313, keď cisár Konštantín, po víťaznej bitke pri moste Milvio, vydal spolu s Licíniom Milánsky edikt. Cirkev dostala slobodu a mohla verejne pôsobiť, stavať chrámy a rozvíjať svoju blahodárnu činnosť pre spásu nesmrteľných duší. Aj sv. Mikuláš sa mohol vrátiť do svojho biskupského sídla.

Po zjednotení rímskej ríše bol zvolaný prvý cirkevný snem do Nicey v roku 325. Jeho cieľom bolo predovšetkým teologicky vyvrátiť Áriovo učenie a obhájiť rovnosť troch Božských osôb. Hoci nemáme výslovných správ, viacerí sa domnievajú, že i sv. Mikuláš sa zúčastnil tohto cirkevného snemu. Usudzujú to i z toho, že svätec sa znázorňuje s troma zlatými guľami, ktoré majú znázorňovať tri Božské osoby. Sv. Mikuláš bol veľkým obhájcom dôstojnosti Bohorodičky proti Áriovi, ktorý tvrdil, že Panna Mária neporodila Bohočloveka, ale len človeka.

Keď vo Veľkej Frýgii vypukla vzbura a svoje korene zapustila aj do mesta Myry, svätec vystavuje svoj život nebezpečenstvu, ide k veliteľovi cisárskeho vojska a k predstavený m mesta. Dáva podmienky zmierenia a privádza do súladu obidve stránky. Toto počínanie nebolo na pokorenie, ani veliteľov cisárskeho vojska, ani predstaviteľov samého mesta. Miloval svojich blížnych, ako seba samého a k nepriateľom prechovával tiež veľkú lásku.

Niektoré životopisy hovoria, ako svätý biskup dosiahol oslobodenie troch nevinne na smrť odsúdených dôstojníkov, ako zachránil stroskotaných námorníkov, ako odvrátil od svojho mesta hlad, ako vzkriesil zabitých klerikov.

Napriek všetkej kritickej obozretnosti a výhradám, treba pripustiť, že v postave mýrskeho biskupa muselo ísť o výnimočnú osobnosť, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu.

Svätý Mikuláš zomrel niekedy medzi rokmi 345-352. Pochovali ho v mýrskom chráme, kde boli jeho telesné pozostatky až do roku 1087. Vtedy ich ukoristila zvláštna výprava z juhotalianskeho prístavného mesta Bari, ktorá ich priviezla do svojho mesta. Tam vystavili svätcovi nový Chrám sv. Mikuláša a uložili do neho jeho telesné pozostatky. Odvtedy sa sv. Mikuláš z Myry nazýva aj sv. Mikuláš z Bari.

Jeho úcta sa neobmedzila len na mesto Myru. Hneď po smrti prenikla všetky vrstvy obyvateľstva. Stavali mu pomníky, kaplnky, ba i chrámy na jeho počesť. Na Východe sa úcta sv. Mikuláša zvlášť rozšírila v 6. storočí, keď cisár Justinián dal postaviť k jeho úcte chrám, ktorý v 9. storočí nádherne ozdobil cisár Bazilius.

Na Západe sa úcta tohto svätca dostala prostredníctvom italogréckych cirkevných obcí a vzrástla po prenesení jeho telesných pozostatkov do Talianska, do Bari.

Pamiatka jeho smrti – narodenia pre nebo – sa slávi 6. decembra. Aj teraz tisíce pútnikov putuje k jeho hrobu, kde dosahujú vyslyšania a kde sú svedkami aj zázrakov divotvorcu. Bari je prvé mesto, ktoré zavádza druhý sviatok sv. Mikuláša (okrem 6. decembra), sviatok prenesenia svätých ostatkov. Kultom svätomikulášskym v Bari sa začína zlatý vek úcty sv. Mikuláša. Odtiaľ sa šíri jeho známosť na všetky svetové strany, najmä vtedy, keď sa zavedie jeho úcta omšovým formulárom v latinskej cirkvi a rôznymi svätomikulášskymi zvykmi.

V Uhorsku sa slávila jeho pamiatka v prvých storočiach tamojšieho kresťanstva. Od roku 1092 sa stáva 6. december sviatkom pre celé Uhorsko. O niečo neskôr to robia i ostatné krajiny. V Nemecku sa to deje koncom 12. storočia a v Anglicku začiatkom 13. storočia. U Rusov bol zavedený nezávisle na správe gréckej – carihradskej, už roku 1091. Od tej doby sv. Mikuláš je u nich najpopulárnejším svätcom. O tom svedčia mnohí spisovatelia, napr. Lev Nikolajevič Tolstoj a iní.

Sv. Mikuláš sa viac zapísal dobročinnosťou do ľudských sŕdc ako do kníh. Preto je jeho úcta rozšírená po celom svete. Napríklad v Čechách je 114 chrámov zasvätených k jeho cti. Vo východnej, byzantskej cirkvi jeho obraz nechýba na žiadnom ikonostase v chráme.

Obráťme sa s veľkou dôverou k sv. Mikulášovi a poprosme o dobrotu srdca, ktorú tak potrebuje každý z nás, aby svet okolo nás bol lepší a ľudia navzájom láskavejší a tolerantnejší.

Zdroj: Gréckokatolícky kalendár 1996

Foto: internet

Pokrov - Ochrana Presvätej Bohorodičky

2015-10-07T23:18:01Z

Sviatok presvätej Bohorodičky Ochrankyne (Pokrov) bol zavedený na počesť zjavenia Božej Matky, ktoré sa dostalo blaženému Andrejovi v polovici 10. storočia v blachernskom chráme v Konštantínopole. V opise života svätého Andreja sa toto zjavenie podáva nasledovne:

Raz prišiel počas nočného bdenia pred nedeľou Andrej Jurodivý (blázon pre Krista) do blachernského chrámu, kde sa uchovávalo rúcho a omoforion (veľká šatka na hlavu) Božej Matky. Bol tam prítomný aj Epifán, vznešený mladík, žiak svätého Andreja (podľa názoru niektorých sa Epifán neskôr stal konštantínopolským patriarchom). O štvrtej hodine v noci videl svätec na vlastné oči vznešenú pani, ktorá vychádzala z cárskych dverí so svojím vznešeným sprievodom. Ctihodný Pánov Predchodca Ján a apoštol Ján Teológ ju podopierali svojimi rukami, mnohí svätí v bielych rúchach išli pred ňou, niektorí za ňou a spievali hymny a duchovné piesne.

Keď prišla k ambónu, obrátil sa svätý Andrej na Epifána a opýtal sa ho:

„Vidíš Vládkyňu a Kráľovnú sveta?“

„Vidím ju, môj duchovný otče“, odpovedal tento.

A zatiaľ čo sa oni dívali, Božia Matka sa dlhý čas modlila na kolenách a plakala pri tom. Keď dokončila svoju modlitbu, podišla k oltáru a prosila Boha za prítomný ľud. Následne sňala šatku, ktorú nosila na hlave, s veľmi slávnostným rázom ju dvihla a rozprestrela svojim prečistými rukami nad prítomným ľudom.

Títo ctihodní muži – Andrej a Epifán – sa dlho dívali na šatku rozprestretú nad ich hlavami a na Božiu slávu žiariacu ako blesk. Pokiaľ bolo Bohorodička prítomná, bol viditeľný aj omoforion.

Týmto sviatkom si pripomíname nielen túto udalosť, ktorá sa stala svätému Andrejovi, ale aj oslavujeme Božiu Matku za to, že jej ochrana a jej modlitby sa rozprestierajú nad celou Cirkvou. Veríme, že Presvätá Božia Matka ochraňuje našu zem. Táto ochrana je štítom pred útokom zlých duchov a pred nešťastím a pomocou pri zbožných skutkoch a v kresťanskom živote.

Na nasledovný deň po sviatku presvätej Bohorodičky Ochrankyne (Pokrovu) pripadá liturgická spomienka na svätého Andreja, blázna pre Krista (jurodivého).

Zdroj: Lorgus A., Dudko M.: Orthodoxes Glaubensbuch. Eine Einführung in das Glaubens- und Gebetsleben der Russischen Orthodoxen Kirche. Würzburg, 2002. Preklad: o. Ján Krupa.

Uspenský pôst

2015-07-21T14:26:32Z

Zhruba mesiac po Petro-pavlovskom (apoštolskom) pôste sa začína ďalšie pôstne obdobie, posledné v cirkevnom roku byzantského obradu. Nazýva sa Uspenský pôst alebo Spasivka alebo Pôst pred Zosnutím Bohorodičky alebo aj Pôst Bohorodičky (csl. Bohorodičnyj post). Trvá od 1. augusta do 14. augusta, teda dva týždne. Je to pôst, ktorým sa pripravujeme na posledné dva z dvánastich veľkých sviatkov cirkevného roka, teda na Premenenie Pána (Preobraženije – 6. augusta) a Zosnutie presvätej Bohorodičky (Uspenije – 15. augusta).

Do života cirkvi vstúpil „zdola“, nie z nariadenia hierarchie, ale skrze zvyk. Už rímsky pápež svätý Lev Veľký spomína štyri pôstne obdobia v jednej svojej homílii (predniesol ju okolo roku 450): „Cirkevné pôsty sú rozdelené v roku tak, aby každé ročné obdobie malo predpísaný zákon zdržanlivosti. Preto je pre jar jarný pôst – Štyridsiatnica, v lete letný pôst – na Päťdesiatnicu, jeseň má jesenný pôst – v siedmom mesiaci a zima – zimný.“ Sv. Lev teda poznal štyri základné pôstne obdobia podobne, ako ich máme dnes v našom cirkevnom roku (Veľký pôst, Petro-pavlovský čiže apoštolský pôst, Uspenský pôst a Filipovka).

Zmienku o tomto pôste nachádzame aj v liste rímskeho pápeža Mikuláša I. (858-867) Bulharom, v ktorom píše: „Svätá rímska cirkev má oddávna zvyk dodržiavať tieto pôsty: Štyridsať dní pred Veľkou nocou, po Päťdesiatnici, pred Zosnutím Márie Bohorodičky a tiež pred sviatkom Pánovho narodenia.“ (Responsa, č. 4)

Svätý Symeon Solúnsky píše, že „pôst v auguste je ustanovený na počesť Matky Božieho Slova, ktorá, keď spoznala, že sa blíži koniec jej pozemského života, tak ako stále trpela a postila sa za nás, aj napriek tomu, že bola svätou a nepoškvrnenou a nepotrebovala sa postiť, tak sa osobitne modlila za nás, keď sa chystala prejsť z tunajšieho života do budúceho, a keď sa jej blažená duša mala prostredníctvom božského Ducha zjednotiť s jej Synom. Preto sa aj my máme postiť a oslavovať ju, napodobňovať jej život a tak ju pohnúť k modlitbe za nás. Niektorí zasa hovoria, že tento pôst je ustanovený kvôli dvom sviatkom, t. j. Premeneniu a Zosnutiu. A ja ho beriem ako nevyhnutným kvôli pamiatke na tieto dva sviatky, jedného – ktorý nám dáva posvätenie, a druhého – ktorý nám dáva zmierenie a príhovor za nás.“

Definitívne bol tento pôst do byzantského cirkevného roka zavedený na cirkevnom sneme v Konštantínopole v roku 1166.

Predpisy Uspenského pôstu

Pôvodné pôstne predpisy Uspenského pôstu boli veľmi prísne, prísnejšie ako v Petro-pavlovskom pôste aj ako vo Filipovke; v podstate kopírovali predpisy Veľkého pôstu pred Paschou.

V pondelok, stredu a piatok je predpísané tzv. suchojadenije, čiže výhradne rastlinná strava bez oleja, pričom jedlo nemohlo byť varené. (Napríklad chlieb, ovocie, zelenina, med, orechy, kyslá kapusta...)
V utorok a štvrtok je dovolená varená rastlinná strava ale bez oleja.
V sobotu a nedeľu sa dovoľuje rastlinná strava s olejom a víno.
Na sviatok Premenenia Pána (6. augusta) je dovolené jesť rybu (samozrejme aj olej, víno a varenú stravu).

Napriek tomu, že sú tieto predpisy prísne, ich zachovávanie uľahčovala skutočnosť, že Uspenský pôst pripadá na obdobie, kedy je dostatok čerstvej zeleniny a ovocia, ktoré v tomto období dozrieva (jablká, hrušky, hrozno).

Na sviatok Premenenia Pána je zvykom po bohoslužbách posviacať ovocie. V Grécku je to tradične iba hrozno (do tohto dňa sa hrozno z novej úrody nemalo jesť), v severnejších krajinách (napr. na Rusi) aj iné ovocie (jablká a pod.).

Uspenský pôst dnes

Každý pôst má byť obdobím zintenzívnenia duchovného života, vnútorného očisťovania, „upratovania“ hodnôt. Mnohí ľudia v dnešnej dobe sa topia v prázdnote, často im chýbajú skutočné hodnoty a skutočné šťastie – a to práve kvôli konzumizmu a nenásytnosti. Preto sú pôsty v dnešnej dobe mimoriadne dôležité. Sú účinným liekom na prázdnotu, frustráciu a „únavu zo života“.

Uspenský pôst v súčasnosti nie je v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku záväzný, čo však ale neznamená, že bol zrušený. Gréckokatolícka cirkev necháva na každého z nás, aby sme si našli svoje pravidlo pre postenie (napr. zdržanlivosť od mäsa celých 14 dní alebo čisto rastlinná strava v stredy a piatky, odrieknuť si televíziu, zintenzívniť čítanie Biblie a pod.) – buď sami alebo po porade s duchovníkom.

Posledné dva veľké sviatky cirkevného roka poukazujú na cieľ nášho života – premenenie (zbožštenie) a prechod do nebeského kráľovstva. Práve Uspenský pôst predstavuje výbornú príležitosť, aby sme si tento cieľ viacej pripomínali, aby sme na neho viacej sústredili svoje úsilie a niečo preň vykonali. O to viacej, že pôst v tomto období je uľahčený dostatkom čerstvej zeleniny a ovocia. Nech sa teda stane obdobím zberu nielen toho biologického ovocia, ale aj obdobím zberu duchovného ovocia.

Zdroj: Andrej Škoviera

Foto: grkatba.sk

Peter Pavol Gojdič

2015-07-21T14:22:57Z

Biskup Pavol Gojdič, OSBM sa radí k najvýznamnejším postávam slovenského kresťanského sveta. Celý svoj život staval na láske k Bohu, ktorá sa odzrkadľovala v láske k blížnemu. To konal v duchu svojho biskupského hesla: „Boh je láska, milujme ho!” A s takouto láskou v srdci viedol viac ako štvrťstoročie v neľahkých dobách prešovské gréckokatolícke biskupstvo. Preto, keď 29. októbra 1968 na leopoldovskom väzenskom cintoríne exhumovali jeho telesné pozostatky, právom položili na jeho telo červený epitrachil (štólu). Bol vyjadrením mnohorakého utrpenia v jeho živote, ktoré priniesol za svoju vernosť Bohu a Cirkvi.

Otec biskup sa narodil 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch, neďaleko Prešova, v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Pri krste dostal meno Peter. Rodinná atmosféra vytváraná hlbokou nábožnosťou a vernosťou kresťanským tradíciám bola veľmi priaznivá na jeho formovanie. Po získaní základného vzdelania študoval na gymnáziu v Prešove. Po maturite vstúpil do kňazského seminára a teologické štúdia absolvoval v Prešove a Budapešti. Vysvätený na kňaza bol 27. augusta 1911 v katedrálnom chráme v Prešove. Ako mladý kňaz pôsobil najprv ako kaplán pri svojom otcovi v Cigeľke, ďalej v Prešove ako katechéta a pedagóg na meštianskej škole a neskôr ako riaditeľ biskupskej kancelárie. Hoci pre jeho zodpovedný vzťah k úlohám sa o ňom hovorilo ako o možnom kandidátovi na biskupa, on túto myšlienku odmietal. Chcel žiť v tichosti a preto vstúpil do kláštora baziliánov na Černečej Hore pri Mukačeve, kde prijal rehoľné meno Pavol, pod ktorým ho poznáme. Aj napriek túžbe žiť v tichu kláštorných múrov bol menovaný za apoštolského administrátora a krátko na to aj vysvätený na biskupa. Stalo sa to 25. marca 1927 v bazilike sv. Klimenta v Ríme. Celé svoje pôsobenie ako biskup riadil v duchu už spomínaného biskupského hesla až do roku 1950. Bez rozdielu spoločenského postavenia, národnosti, či náboženstva a obradu pomáhal nezištne každému s láskou. Zakladal a podporoval školy a internáty. Jeho životným dielom bolo založenie eparchiálneho sirotinca v Prešove v roku 1936. Navštevoval chorých, prihováral sa za uväznených. Podporoval chudobných a kláštory. S otcovskou starostlivosťou dbal o duchovný rast kňazov a veriacich. Pritom všetkom ostal pokojným a skromným rehoľníkom. Za jeho láskavý a dobročinný vzťah k ľuďom sa mu dostalo uznania, keď ho nazývali „mužom zlatého srdca” a „otcom trpiacich”.

Pri násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1950 sa prejavil ako skutočný pastier svojich veriacich a priniesol za vernosť Cirkvi a Svätému Otcovi obetu vlastného života. Po mnohých rokoch strávených v najťažších väzeniach, či v Leopoldove, Prahe-Ruzyni alebo v Ilave zomrel dňa 17. júla 1960 v deň svojich 72. narodenín vo väzení v Leopoldove.

Zdroj: Farský list Sečovce
Foto: internet

Petro-Pavlovský pôst

2015-05-19T10:29:03Z

Kto sa modlí a postí, má dve krídla ľahšie ako samotný vietor. (sv. Ján Zlatoústy)

Pôst svätých apoštolov je veľmi starý, datujúci sa do prvých storočí kresťanstva. Máme svedectvá sv. Atanáza Veľkého, sv. Ambróza Milánskeho, sv. Leva Veľkého a Teodora z Cyrrhu, ktoré sa ho týkajú. Najstaršie svedectvo o pôste Petrovka nám podáva sv. Atanáz Veľký (†373). Vo svojom liste cisárovi Konštancovi v rozprávaní o perzekúciách ariánov píše: „Počas týždňa po Päťdesiatnici, ľudia ktorí zachovávali pôst, vyšli na cintorín modliť sa.“ „Pán nariadil,“ hovorí sv. Ambróz (†397), „že tak, ako sme boli účastní na jeho utrpení počas štyridsiatich dní, tak sa máme aj radovať v jeho Vzkriesení počas obdobia Päťdesiatnice. Nepostíme sa počas obdobia Päťdesiatnice, lebo náš Pán bol sám prítomný medzi nami počas tých dní … Kristova prítomnosť bola akoby vyživujúcou potravou pre kresťanov. A tak tiež počas Päťdesiatnice, sýtime sa Pánom, ktorý je prítomný medzi nami. V dňoch, ktoré nasledujú po jeho vystúpení do nebies, sa však znova postíme.“ (Kázeň 61)

Sv. Lev Veľký (†461) hovorí: „Po dlhom sviatku Päťdesiatnice je postenie zvlášť potrebné, aby očistilo naše myšlienky a učinilo nás hodnými prijať dary Svätého Ducha... Preto bol ustanovený prospešný zvyk postenia sa po dňoch plných radosti, počas ktorých sme oslavovali Vzkriesenie a Nanebovstúpenie nášho Pána a príchod Svätého Ducha.“ Pútnička Silvia Egeria vo svojom denníku (4. stor.) zaznamenáva, že v deň, ktorý nasledoval po sviatku Päťdesiatnice, začínalo obdobie postenia sa. Apoštolské konštitúcie, dielo zo štvrtého storočia, predpisuje: „Po sviatku Päťdesiatnice oslavuj jeden týždeň a potom dodržuj pôst, lebo spravodlivosť si vyžaduje veselenie sa po prijatí Božích darov a postenie potom, čo bolo telo osviežené.“

Zo svedectiev zo štvrtého storočia sa môžeme presvedčiť, že v Alexandrii, Jeruzaleme a Antiochii sa tento pôst spájal so sviatkom Päťdesiatnice a nie so sviatkom sv. apoštolov Petra a Pavla. V prvých storočiach bol po Päťdesiatnici jeden týždeň radosti, privilegované dni, a po nich nasledoval jeden týždeň pôstu.

Kánony Nicefora, konštantínopolského patriarchu (806-816), spomínajú Petrov pôst. Typikon sv. Teodora Studitu hovorí o štyridsaťdňovom pôste svätých apoštolov. Sv. Simeon Solúnsky (†1429) vysvetľuje dôvod tohto pôstu nasledovným spôsobom: „Pôst sv. apoštolov je oprávnene ustanovený na ich pamiatku, lebo skrze nich sme prijali mnohé milosti a pre nás sú vzormi a učiteľmi postenia sa... Lebo jeden týždeň po Zostúpení Svätého Ducha v zhode s Apoštolskými konštitúciami zostavenými Klementom oslavujeme a potom počas nasledujúceho týždňa sa postíme na česť apoštolov.“

Duch, ktorý rybárov urobil teológmi

2015-05-19T10:26:25Z

Slávnosť Päťdesiatnice nás vedie k tomu, aby sme nanovo prežívali nezaslúžený dar Svätého Ducha, zrod Cirkvi a zrod nášho života v Kristovi. Jedno z diel Mikuláša Kavasilu, byzantského teológa zo 14. storočia, nesie práve názov Život v Kristovi. Je komentárom k sviatostiam kresťanskej iniciácie – krstu, myropomazaniu a eucharistii – a k posviacke prestola (oltára) aplikovaných na život veriaceho. Každému kresťanovi sa dáva život v Kristovi a dar Ducha prostredníctvom sviatostí.

Vo všetkých východných obradoch sa pre každú zo sviatostí zdôrazňuje úloha Svätého Ducha a teda dôležitosť epiklézy, čiže jeho zvolávania pri konsekrácii chleba a vína a posvätení vody a oleja. V byzantskej tradícii sa začína každá hodinka zvolávaním Ducha, ktorý je „vždy a všade prítomný.“

Päťdesiatnica sa slávi na päťdesiaty deň po Pasche a je jedným z najstarších sviatkov kresťanského kalendára. Tertulián a Origenes o nej v 3. storočí hovoria ako o ročnom sviatku. V 4. storočí tvorí súčasť teologického a liturgického dedičstva rozličných cirkví: pútnička Egéria opisuje jej slávenie v Jeruzaleme. Zachovali sa nám texty od kapadóckych otcov a ďalších kresťanských autorov a v 6. storočí rozličné kondaky Romana Sladkopevca.

Bohoslužobné texty opakovane navrhujú tému obnovy, zmeny vykonanej v srdci ľudí: „Svätý Duch dáva prýštiť proroctvám, ustanovuje kňazov, nevzdelaných vyučil v múdrosti, rybárov urobil teológmi, pevne udržuje celé harmonické usporiadanie Cirkvi.“

Vo večierni nachádzame rozličné trojičné vyznania: Päťdesiatnica je vskutku predovšetkým trojičným zjavením. Kontemplácia jednej z osôb Svätej Trojice nikdy nesmie zabudnúť na tajomstvo, ktoré sa v nej skrýva: „Svätý Bože, ktorý si všetko stvoril prostredníctvom Syna spolupôsobením Svätého Ducha. Svätý Silný, skrze ktorého sme spoznali Otca a skrze ktorého Svätých Duch prišiel do sveta. Svätý Nesmrteľný, Duchu Utešiteľu, ktorý z Otca vychádzaš a v Synovi spočívaš. Svätá Trojica, sláva tebe.“ A ešte: „Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru, klaniame sa nedeliteľnej Trojici.“

Dar Ducha, ktorý obnovuje učeníkov, ktorý obnovuje celú Cirkev, podčiarkuje aj vlastný tropár sviatku: „Požehnaný si, Kriste, Bože náš, rybárov si urobil nado všetko múdrymi, keďže si im zoslal Ducha Svätého, a cez nich si celý svet ulovil, Milujúci človeka, sláva tebe.“

V bohoslužbách tohto dňa vynikajú tri veľké modlitby na sklonenie kolien, ktoré sa prednášajú na večierni v nedeľu; táto večiereň sa často slávi bez prerušenia hneď na konci božskej liturgie. Jedná sa o tri modlitby, ktoré majú formu skoro ako liturgické prefácie, kde sa vzýva tajomstvo Boha a všetko to, čo urobil pre záchranu človeka: „Pane obetovaný, bezúhonný, nekonečný, neviditeľný, nedosiahnuteľný, nevyjadriteľný, nemeniteľný, nezmerateľný, nesmrteľný, Bože Otče nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý si pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies, mocou Ducha vzal si si telo z Márie Panny, daj tvojmu ľudu plnosť tvojej lásky a posväcuj nás mocou svojej ruky.“ Tieto modlitby sa recitujú pokľačiačky nie preto, žeby mali kajúci charakter, ale aby označovali moment zvolávania a prijatia Svätého Ducha.

Slávenie Päťdesiatnice ako trojičnej teofánie (bohozjavenia) zdôrazňuje, že dnes dar Ducha Cirkvi a každému kresťanovi je darom celému Božiemu ľudu. Skutky svätých apoštolov (2, 4) hovoria, že všetci boli naplnení Svätým Duchom, a vskutku všetci pokrstení sa stávajú pneumatoforoi, totiž nositeľmi Ducha. Dar Ducha je darom jednoty. Skutky sv. apoštolov zdôrazňujú jednotu kresťanov. Päťdesiatnica je vnímaná ako protiklad Babylonskej veže, pretože Svätý Duch prináša jednotu a uschopňuje nás hovoriť jedným hlasom. Dar Ducha je aj darom rôznorodosti – ohnivé jazyky zostúpili na každého z prítomných. Päťdesiatnica vskutku neruší rôznorodosť, ale umožňuje, aby táto rôznorodosť – to znamená byť sami sebou, ako sme, s našimi osobitosťami – prestala byť motívom rozdelenia.

Napokon si všimnime ikonu Päťdesiatnice. Je to liturgická ikona. Apoštoli sú zhromaždení ako pri slávení liturgiie, okolo prázdneho trónu, ktorý je pripravený pre Krista. Prítomnosť Petra a Pavla označuje prítomnosť celej Cirkvi zhromaždenej Svätým Duchom. Rodí sa v situácii hlbokého spoločenstva medzi apoštolmi, v kontexte, z ktorého by malo vyvierať aj spoločenstvo celej Cirkvi, celého sveta.

Zdroj: Farský list Sečovce

Foto: internet

Ikona Obmäkčenie zlých sŕdc

2015-05-19T10:23:47Z

Strata dobra a lásky zo srdca

Koľko nádejí a túžob zahrnuje samotný názov ikony. Nádeje na spravodlivosť, nádej na to, že sa raz stanú ľudia dobrými a milosrdnými a začnú sa milovať navzájom.
Každý z nás má skúsenosť s nejakou formou bolesti či utrpenia. Pri bolesti máme pocit, že nás o niečo oberá, a tak sa jej prirodzene snažíme uniknúť. Napriek tomu, že duch tohto sveta nám dnes ponúka mnoho únikov z bolesti, paradoxne bolesti neubúda.
Pôvod ikony Obmäkčenie zlých sŕdc nie je celkom jasný. Údajne pochádza z juhozápadnej Rusi. Podobne nie je historicky potvrdené, kde a kedy sa po prvý raz táto ikona uctievala.
Túto variantu ikony Sedembolestnej volajú tiež Simeonovo proroctvo. Ako sa spomína v Evanjeliu sv. Lukáša, spravodlivému starcovi Simeonovi bolo predpovedané Svätým Duchom, že neumrie, kým neuvidí Mesiáša. (Lk 2, 25 – 35)
Podobne ako Krista prebodli klince a kopija, tak i duša Prečistej Panny bola prebodnutá smútkom a žiaľom, keď hľadela na utrpenie svojho Syna, „aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2, 35)
Ikona zobrazuje Prečistú Pannu s prebodnutým srdcom a troma mečmi po oboch stranách. Siedmy meč smeruje zo spodnej časti ikony. Sedem mečov symbolizuje plnosť bolestí srdca Bohorodičky, ktoré prežívala počas svojho pozemského života.

Sedem bolestí Panny Márie:
1. proroctvo Simeona v chráme (Lk 2, 25 -35)
2. útek do Egypta (Mt 2,13 - 15)
3. strata dvanásťročného Ježiša v chráme (Lk 2, 41 - 51)
4. stretnutie s Ježišom na krížovej ceste (Lk 23, 26 - 32)
5. Ježišovo ukrižovanie a smrť (Jn 19, 25 - 37)
6. Ježišovo snímanie z kríža (Mk 15, 42 - 47 ; Lk, 23, 50 - 53)
7. pohreb Ježiša (Mt 27, 57 - 61 ; Jn 19, 41- 42)

Mnohí prichádzajúci s úctou k ikone Obmäkčenie zlých sŕdc spoločne svedčia o vyslyšaniach pri rôznych duševných i telesných trápeniach. Modliac sa za svojich nepriateľov, pozorujú premenu ich nepriateľských postojov v obmäkčené srdcia, schopné milosrdenstva a súcitu.

Pohľad na ikonu:
Už samotný názov ikony jasne ukazuje na základný problém tejto doby, tohto sveta, našej vlasti, či poviem to konkrétnejšie, problém našich rodín. Tvrdšie pomenovanie vyjadruje problém jednotlivca – chýba v nás zdravé srdce.
Koľkokrát budeme do srdca našej nebeskej Matky znova a znova zabodávať meč utrpenia? Svojim životom nezraňujeme len nebeskú Matku, ale aj mamu, ktorá sa o nás stará doma. Naša odplata? Nechceme uznávať ponúkané hodnoty, postoje a názory. Matka ti ich ponúka lebo vie, že sú dobré a nutné pre život a spásu.
Mnohé hodnoty si neosvojíš v škole, ale musíš sa ich učiť od svojich rodičov. Hodnoty tohto sveta nebudú nikdy rovnaké ako hodnoty Nebeského Kráľovstva.
„Raz mi, jeden kňaz povedal, s kým žiješ tým si.“ Tu pred ikonou Obmäkčenia zlých sŕdc si viac uvedomujem, že táto veta ma veľmi hlboký význam pre môj život. Koho máš v svojom srdci, tým si. Tvoje srdce rozhoduje ako sa zachováš, tam je ukrytý tvoj poklad. Poklad, ktorý ťa môže previesť do Nebeského kráľovstva.
Učme sa žiť podľa Ježiša Krista, učme sa ho mať v svojich srdciach. Ak v tvojom srdci bude, Ježiš, bude v ňom aj Mária. Spolu s nimi v ňom budeš mať lásku potrebnú pre svoju rodinu a tento svet. Staneš sa novodobým samaritánom v každodenných maličkostiach.
Skúsme sa sami zamyslieť nad ikonou Obmäkčenia zlých sŕdc. Možno práve tam pri pohľade na trpiacu Máriu, na jej utrpenia, nájdeš svoje utrpenia a rany. Lebo mečom v srdci Panny Márie je utrpenie a bolesť z toho, že sa z nás vytratila láska a dobrota.

Zdroj: Farský list Sečovce

Foto: internet

Máj - Mesiac úcty k Presvätej Bohorodičke

2015-05-19T10:22:57Z

Ikona Matky ustavičnej pomoci

Na Slovensku rozširujú úctu k tomuto obrazu otcovia redemptoristi zvlášť prostredníctvom ľudových misií. Ikona typologicky zapadá medzi zobrazenia „Hodigitrie“ (ikony na ktorých Matka Božia ukazuje na Ježiša ako na Cestu), doslova tá, ktorá ukazuje cestu. Matka Božia nám ukazujúc na Syna, hovorí: On je Vykupiteľ človeka. Túto myšlienku posilňuje gesto jej rúk, ktoré stískajú ruky Ježiša a vyjadrujú jej ochotu k obeti a súhlas s obetovaním jej Syna pre záchranu človeka. Tak sa v účasti na utrpení Krista Matka Božia stáva novou Evou, stáva sa Matkou všetkých žijúcich, matkou každého z nás.

Dvaja archanjeli Michael a Gabriel vo svojich rukách nesú nástroje umučenia. Svätý Michal a Gabriel nám naznačujú, že tu ide akoby o druhé zvestovanie. ukazujú Božskému dieťaťu čo ho čaká až vyrastie a oznamujú svätej Panne: „Budeš Matkou bolestnou“. Dieťa akoby pred chvíľou odvrátiac tvár od kopije a špongie vidí prichádzať archanjela Gabriela s krížom. Z ľudského strachu pred víziou budúceho utrpenia Ježiš hľadá pomoc u svojej Matky. Privinie sa k nej stískajúc palec jej ruky, pričom sa mu uvoľňuje sandálik na pravej nohe. Matka cítiac so Synom, pozerá pred seba, pozerá na všetkých ľudí, ktorí idú za Ježišom a nesú svoj kríž.

Symbolika: Spodný odev Bohorodičky - modrá tunika (chiton) je symbolom jej panenskej čistoty a symbolizuje jej ľudskú prirodzenosť.
Vrchný plášť (maforium) nám ukazuje čo osoba prijala. Jej purpurovo-fialový plášť nám pripomína kráľovskú dôstojnosť. (učenie Dioníza Aeropagitu o nebeských cnostiach: „Duchovné bytosti, dokonalé stvorenia sú podriadené jednému ľudskému stvoreniu, Márii, ktorá je ich kráľovnou.“
Purpurový plášť Bohorodičky nám ukazuje Máriu ako prvú z vykúpených. Matka Vykupiteľa má účasť na kráľovstve slávy a jednoty s Bohom vo večnosti ako prvá. Ona je obrazom slávy, ktorú synovia a dcéry tejto zeme, majú dosiahnúť v Bohu mocou Kristovho vykúpenia.
Anjeli v červenomodrých odevoch chcú ešte viac zdôrazniť dogmatickú pravdu, že osobnosť Ježiša Krista tvoria dve dokonalé prirodzenosti, nepochopiteľne spojené v jednej osobe. Stuhy (toroki) vo vlasoch, ktorých konce vlajú okolo uší, pripomínajú ich okamžitú poslušnosť ku všetkým Božím rozkazom. Ich krídla vyjadrujú milosrdnú Božiu lásku k človeku, ku ktorému sa v tajomstve Vtelenia nekonečný Boh skláňa.
Zlato. Zlatý podklad svojou vzácnosťou, lesklosťou a odolnosťou proti rozličným vplyvom je symbolom nemennosti, večnosti a dokonalosti. Ak zlaté pozadie hovorí o stvorení svetla, zlaté lúče na rúchu Krista označujú lúče Božej milosti, ktoré posväcujú stvorený svet a vedú, ako aj ikona sama, k budúcej eschatologickej sláve Božej.
Obrátená perspektíva. Pretože ikona odráža nie pozemský ale duchovný už premenený svet, nie je prípustná perspektíva ako v reálnom svete, kde pohľad diváka uniká do určitého vzdialeného bodu. Ikona svojou obrátenou perspektívou prenáša tento vzdialený bod na diváka, ktorý tak vstupuje do prítomného okamžiku, do premeneného sveta, ktorý mu ikona otvára. Skrze obrátenú perspektívu ikona už nie je iba akýmsi pozorovaným objektom, ale sa stáva miestom stretnutia Boha s človekom.
Dokonalé panenstvo.Tri hviezdy na Máriinom plášti (fibuly) na čele a oboch ramenách symbolizujú toto jej dokonalé panenstvo (pred, pri a po pôrode). Kompozícia hviezd do triangelu nám zas pripomína symbol svätej Trojice.
Svätožiara (nimbus). Symbol premenenia a účasti na „lumen gloriae“ - svetle slávy. Z jednoduchého nimbusu sa neskôr vyvinul tzv. krížový nimbus. Ten neslúžil iba na odlíšenie od ostatných svätých osôb, ktorým z úcty tiež začali maľovať svätožiaru, ale vyjadrovalo pravdu, že prostredníctvom kríža k nám prišlo spasenie. Vo svätožiarach svätých je zdôraznená dôstojnosť Krista darovaná človeku. Jeden je Svätý, jeden je Pán. Podľa obrazu Krista sa posväcuje celé ľudstvo.
Iniciály. Bez písomného uvedenia mena zobrazeného svätca nie je ikona považovaná za dokončenú. Slová sú integrujúcou časťou ikony. Toto chápanie pochádza z orientálnej tradície, kde písané slovo tvorí vždy podstatnú časť jazyka obrazu. Iniciály MP QY sú skrátením Máriinho gréckeho monogramu „MÉTER THEOU“ - Matka Božia. Iniciály IC XC označujú Božieho Syna Ježiša Krista. Obyčajne je kríž Kristovej svätožiary označený tromi gréckymi písmenami (h)o Ó-n - „TEN KTORÝ JE“. (Ex 3, 14))

Zdroj: Farský list Sečovce

Foto: internet

Veľký týždeň a Pascha

2015-04-03T08:48:43Z

Čítania Veľkého týždňa

Čítania nám asi najjasnejšie poukazujú na význam Paschy. Čítania Veľkého týždňa odhaľujú tú akoby trojitú vrstvu, tri významy, rozmery sviatku. V prvé tri dni Veľkého týždňa sa na liturgiách vopredposvätených darov číta z knihy Exodus, z knihy Jób a z evanjelií.

Exodus reprezentuje historickú vrstvu – starozmluvnú, židovskú Paschu, teda prechod z otroctva (Egypta) do zasľúbenej zeme. Je to predobraz našej paschy i Kristovej Paschy. Slovo Pascha (hebr. Pésah) znamená prechod.

Evanjeliá hovoria o utrpení, smrti a vzkriesení Ježiša Krista, reprezentujú historickú vrstvu Kristovej paschy.

Kniha Jób predstavuje osobnú vrstvu – vzkriesenie v našom osobnom živote. Rozpráva o tom, ako prežil Jób prežil svoje utrpenie, „smrť“ a vzkriesenie. Jób je zároveň predobrazom Ježiša Krista.

Veľký pondelok, utorok, streda

Tieto dni sú dňami prípravy, hlavnými témami sú eschatológia a pokánie. Tieto témy zaznievajú v čítaniach i v bohoslužobných textoch. V pondelok a utorok sú evanjeliá sú eschatologické: v pondelok o desiatich pannách (Mt 24, 3-35), v utorok o konci Jeruzalema (Mt 24,36 – 26,2). Aj tropár prvých troch dní (Sé ženích hrjadét:) je eschatologický:

Hľa, Ženích prichádza o polnoci, blažený je sluha, ktorého nájde bdieť, nehodný je však, koho nájde lenivieť. Dávaj pozor, moja duša, aby si neoťažela spánkom a nebola vydaná smrti a ostala vytvorená z kráľovstva, ale vzpriam sa a volaj: svätý, svätý, svätý si, Bože, skrze Bohorodičku zmiluj sa nad nami.

Eschatológia preto, lebo Kristovým utrpením, smrťou a vzkriesením sa končí starý svet, starý vek a začína sa už nový poriadok, nový svet (ktorý sa definitívne naplní jeho druhým a slávnym príchodom). Pokánie je duchovnou prípravou na prežívanie tajomstva nadchádzajúcich dní.

V stredu je evanjelium o žene, ktorá vyliala prevzácne myro na Krista. (Mt 26,6-16) Tento skutok bol silným znakom jej lásky – len láska nám otvára cestu k Pasche, k vzkrieseniu, oslobodeniu. Pomazanie myrom pritom môžeme vnímať vo viacerých významoch:
1. Prorocky vopred pomazala Ježišove telo na pohreb. "Keď mi vyliala toto myro na telo, urobila to na môj pohreb." (Mt 26, 12)
2. Pomazanie Krista ako Kráľa a Veľkňaza – myrom sa v starom zákone pomazávali kňazi a králi pri uvedení do úradu. Kristus prichádza ako Veľkňaz, aby obetoval sám seba.
3. Myro je symbolom nesmrteľnosti a neporušiteľnosti.
4. Kontrast medzi príjemnou vôňou dobrých skutkov a smradom hriechu – často sa vyskytuje v bohoslužobných textoch, a to nielen vo Veľkom týždni.
5. Kontrast medzi Judášom – apoštolom, ktorý zradil svojho Spasiteľa, a cudzoložnicou, ktorá pokorne vyznala svoj hriech a prejavila lásku k Spasiteľovi konkrétnym skutkom.

Liturgicky a obsahovo sú prvé tri dni príbuzné Veľkému štyridsaťdňovému pôstu, konajú sa liturgie vopredposvätených darov (teda sú to ešte aliturgické dni), modlíme sa modlitbu sv. Efréma Sýrskeho a robíme veľké metánie. Zároveň sú to ale už dni bezprostrednej prípravy na utrpenie a vzkriesenie Ježiša Krista.

Veľký štvrtok

V tento deň prežívame dve udalosti z Ježišovho života: 1. tajomná (tzv. posledná) večera s učeníkmi a 2. Judášova zrada.

V tento deň sa konajú nasledovné bohoslužby: umývanie nôh (len v katedrále – biskup umýva nohy 12 kňazom počas čítania evanjelia), svätenie myra a antimensionov (len v katedrále), večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého.

Toto je vlastne skutočný sviatok Eucharistie. To, čo máme niekde po Pasche (tzv. Božie telo), to je len nezmyselne a trochu protikanonicky (proti ustanoveniam únie) prevzaté od rímskokatolíkov.

Dať jesť svoje telo je znakom sebaobetovania a nesmiernej Božej lásky. Zároveň jesť niekoho telo a piť jeho krv znamená prijímať jeho moc, jeho vlastnosti – máme sa stať Kristovým telom a krvou, stať sa ním.

Veľký piatok

Na Veľký piatok si pripomíname utrpenie a smrť Ježiša Krista.

Strasti čiže utiereň Veľkého piatku sa slúžia tradične vo štvrtok večer. Číta sa 12 evanjelií o utrpení a smrti Ježiša Krista (v latinskom obrade existuje niečo podobné – tzv. pašie).

Cárske časy čiže kráľovské hodinky sa slávia v piatok ráno. Slávia sa štyri hodinky (prvá, tretia, šiesta, deviata hodinka + obednica); každá hodinka obsahuje: dva vybraté žalmy, ktoré sa prorocky vzťahujú na utrpenie nášho Pána Ježiša Krista (+ jeden bežný žalm), stichiry, jedno čítanie zo Starej zmluvy, jedno čítanie z apoštola a jedno z evanjelií o utrpení (postupne Mt, Mk, Lk, Jn). Kráľovskými hodinkami sa nazývajú preto, lebo na tieto hodinky (časy) chodil vždy aj cisár (v Konštantínopole) a tiež azda aj preto, lebo sú bohatšie ako bežná modlitba hodiniek v časoslove. (Kompletný text.)

Večiereň s uložením pláštenice – na jej konci sa koná sprievod okolo chrámu, ktorý symbolizuje pohrebný sprievod a uloženie Ježišovho tela do hrobu; pláštenica je symbolom Ježiša Krista.

V tento deň platí veľmi prísny pôst a aj pôst od eucharistie. Tak ako Ježiš na kríži pociťoval odlúčenie od otca a najhlbšie poníženie, tak sme aj my v tento deň odlúčení od prijímania Ježišovho tela a krvi.

Veľká sobota

Jeruzalemská (nadhrobná) utiereň sa slávi v sobotu ráno (niekde v piatok neskoro večer) a má štruktúru ako pohreb. Prípomína aj balzamovanie Pánovho tela. Hlavnou myšlienkou je, že Kristus svojou smrťou porazil smrť, ešte pred svojím vzkriesením zostúpil do podsvetia (vo ád, gr. hádes, hebr. šeol) a zničil smrť, ktorá tam vládla. Nosným prvkom tejto utierne je vlastne Žalm 118 (najdlhší žalm, má 176 veršov) s velebeniami ku každému veršu žalmu a dogmaticky veľmi hodnotný kánon. (Text v pdf - rtf.)

Večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého s 15 čítaniami zo Starej zmluvy sa slávi v sobotu poobede. Hlavnou myšlienkou tejto liturgie je krst. Cez celý Veľký štyridsaťdňový pôst sme sa modlili ekténie za katechumenov. (Veľký pôst bol obdobím intenzívnej prípravy na krst.)

Táto liturgia bola kedysi krstnou liturgiou; krstilo sa počas čítaní a krstilo sa v zásade mimo chrámu, v baptistériu, čo bola osobitná budova. Čítaní je 15 aj preto, lebo katechumenov bolo kedysi dosť a obrad krstu trval istý čas. Po skončení starozmluvných čítaní vstupovali novopokrstení v sprievode do chrámu, počas toho sa spieval hymnus Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli. Čítania zo SZ (15) sú veľmi pekné, ide o predobrazy utrpenia a vzkriesenia Ježiša Krista a tiež predobrazy krstu (napr. celá kniha Jonáš – záchrana, vytrhnutie z vody = smrti, Ex – prechod cez Červené more – zároveň aj symbol krstu, Daniel – traja mládenci v ohnivej peci).

Krst je spojený s Paschou – v ňom prežívam, prijímam Kristovo utrpenie a vzkriesenie (to hovorí vlastne apoštol Rim 6, 3 – 11, ktorý sa číta na tejto liturgii). Krstom sa stávam Kristovým (ako adopcia rodičmi – dieťa sa stáva ich).

Medzi apoštolom a evanjeliom sa spieva namiesto Aleluja osobitný spev Vstaň, Bože, a súď zem. Počas toho sa prezliekajú kňazské rúcha i prestolné plachty, analoje a pod. z tmavej (čiernej alebo bordovej) farby do svetlej, bielej.

Táto liturgia s krstom bola súčasťou celonočného bdenia na Paschu. Počas tohto bdenia sa majú prečítať celé Skutky svätých apoštolov.

Nedeľa Paschy čiže Vzkriesenia

Bohoslužby v tento deň sa majú začínať polnočnicou. U nás sa táto polnočnica slávi len málokde, je to veľmi prostá a pomerne krátka bohoslužba. Počas nej sa má prenášať pláštenica z hrobu (zo stredu chrámu, kde je na stole, na tetrapode) na prestol. Deje sa to nenápadne, skoro potichu, skoro úplne za tmy (všetky svetlá okrem úplného minima majú byť zhasnuté), akoby nebadane – Kristus vstal nebadane, nikto to nevidel, len anjeli boli svedkami. Za polnočnicou sa hneď pripája utiereň.

Utiereň sa má konať ešte za tmy, aj chrám je na začiatku utierne ešte v úplnej tme, všetky svetlá majú byť zhasnuté (okrem najnutnejších). Chrám symbolizuje hrob (netreba stavať nejaké „Božie hroby“, samotný chrám symbolizuje Kristov hrob), my vychádzame za tmy (aj vonku je tma) z chrámu a obchádzame ho so sviečkami v rukách a spevom, čím symbolicky prichádzame ku Kristovmu hrobu. Pred chrámom zaznieva radostné Christos voskrese! – Kristus vstal zmŕtvych! a potom sa chrám otvára a my doň vstupujeme – už je celý vysvietený, svietia všetky svetlá, ktoré sú v chráme. Hrob je prázdny, je v ňom len žiara slávneho vzkriesenia nášho Pána. Radostná zvesť Christós voskrése iz mértvych – Kristus vstal zmŕtvych sa neustále opakuje v radostných spevoch. (text kánona)

Po utierni nasleduje liturgia sv. Jána Zlatoústeho. Pri nej sa číta evanjelium v rôznych jazykoch, čo nám pripomína, že evanjelium (= radostná zvesť) má byť ohlasované všetkým národom. Začína sa začiatkom Jána – teda začína sa ohlasovať dobrá zvesť od začiatku, od prvej kapitoly evanjelia, ktorého vrcholom a hlavným obsahom je vzkriesenie – a vzkriesenie je začiatkom a hlavnou príčinou dobrej zvesti (evanjelia).

Po liturgii (niekde už po utierni) nasleduje posvätenie paschálnych (veľkonočných) pokrmov. Tieto pokrmy sú znakom Božej dobroty, Božej štedrosti a tiež zdôraznením toho, že radostná hostina, ktorá bude nasledovať, nie je mimo cirkvi, ale týka sa cirkvi; nebude to nejaká svetská oslava, ale duchovná slávnosť. Táto slávnosť nad slávnosti je taká veľká, že sa pripravujú osobitné pokrmy. Farebné vajcia nám majú pripomínať, že nič nie je a nemôže byť obyčajné v tento deň, najneobyčajnejší deň a najväčší sviatok ľudstva. Preto ani vajcia nie sú obyčajné, ale farebné a zdobené. Ani chlieb sa neje obyčajný, ale pripravuje sa svetlý sladký koláč (nazývaný ľudovo pascha alebo paska) – inakší ako bežný chlieb cez rok. Okrem toho sa posviacajú mäsité pokrmy (šunka), ktoré, podľa pôvodných pôstnych predpisov, ľudia mohli okúsiť po vyše 40 dňoch až na Paschu. Mäso je zároveň pripomenutím baránka, ktorého zabíjali Židia v predvečer starozákonnej Paschy a ktorý bol predobrazom Krista - Baránka zabitého za celý svet.

Podvečer sa slávi večiereň Paschy - má inú štruktúru ako večierne bežne cez rok (napr. nemá úvodný žalm, ale namiesto toho paschálny začiatok) a po vchode s kadidlom a evanjeliom sa na nej číta evanjelium o vzkriesení. Na stichirách ideme opäť bozkať kríž, evanjelium a ikonu vzkriesenia, tak ako to bolo aj na utierni.

Svetlý týždeň

Cárske a diakonské dvere sú otvorené celý Svetlý týždeň – nebo je otvorené, otvorilo sa Kristovým vzkriesením. Každý deň Svetlého týždňa je ako nedeľa (utiereň i večiereň sa slúžia skoro rovnako ako v nedeľu Paschy, jednotlivé dni sa postupne striedajú hlasy, tak ako sa cez rok striedajú každú nedeľu). Svetlý týždeň je tak výnimočným v cirkvi, že všetky bohoslužby v tomto týždni (s výnimkou eucharistickej liturgie) majú svoju špecifickú štruktúru a kňazi sú stále oblečení v kompletných rúchach. Utierne sa podobajú na utiereň Paschy. Hodinky (časy), povečerie a polnočnica majú namiesto žalmov a zvyčajných modlitieb paschálne spevy.

Počas bohoslužieb Paschy sa má správne celý čas stáť (kedysi sa to aj zachovávalo dosť dôsledne v našich farnostiach). Stáť sa má cez celý Svetlý týždeň – to vyjadruje našu radosť zo vzkriesenia. Radosť zo vzkriesenia je taká, že nás až vzpružila, zdvihla zo stoličiek (ako na futbale alebo na hokeji, keď padne gól, nikto nesedí, všetci od radosti vstanú). Státie je postojom radosti a oslavy (a zároveň úcty). Rozhodne by sa v tomto období nemalo kľačať. Podľa predpisov 20. kánona Prvého ekumenického snemu v Nikei (r. 325) sa nesmie kľačať od Paschy do Zostúpenia Svätého Ducha a tiež všetky nedele počas roka, lebo je to obdobie oslavy vzkriesenia (každá nedeľa je ako Pascha).

"Keďže niektorí v nedeľu aj počas Päťdesiatnice kľačia, tento svätý snem sa uzniesol, že modlitby sa budú Pánovi vzdávať postojačky, aby sa v každej farnosti všetko zachovávalo podobne." (1. všeobecný koncil, kánon 20) Rozhodnutie tohto koncilu nebolo nijakým iným ekumenickým koncilom zrušené.

Na tomto mieste bude užitočné povedať niečo o postojoch, čo vyjadrujú:

Kľačanie je postojom pokánia, pokory, vyjadruje poníženie sa, uvedomenie si vlastných hriechov (predpísané v našom obrade len vo Veľkom pôste) alebo vyjadruje veľmi naliehavú prosbu (predpísané na večierni v nedeľu Zostúpenia Sv. Ducha). Kľačanie na Východe nebolo výrazom úcty, úctu vyjadruje poklona (úklon).

Státie je prejav úcty, počúvania, pripravenosti, pohotovosti a zároveň je postojom, ktorý vyjadruje radosť a oslavu, je to postoj vzkriesenia, zmŕtvychvstania.

Sedenie je prejavom počúvania (pôvodne sa sedelo len pri kázni).

Od nedele Paschy ďalších 40 dní sa zdravíme pozdravom Christós voskrése! – Voístinu voskrése! po slovensky: Kristus vstal zmŕtvych! – Skutočne vstal zmŕtvych! po grécky Christós anésti! – Alithós anésti!

Ikona vzkriesenia

Ikona vzkriesenia hovorí, poukazuje skôr na naše osobné vzkriesenie ako na historickú udalosť Kristovho zmŕtvychvstania. Táto ikona je zväčša v cirkevnej slovančine označovaná ako Sošéstvije vo ád, teda Zostúpenie do podsvetia a znázorňuje Krista ako z podsvetia (csl. ád, gr. hádes, hebr. šeol) vyslobodzuje ľudstvo (reprezentované symbolicky Adamom a Evou), vyťahuje ho zo smrti, z otroctva hriechu.

Už teda nemusíme byť zhrbení, ale môžeme stáť vzpriamene pred Bohom ako jeho priatelia, adoptívni synovia a dcéry. Aj preto sa v chráme správne stojí a nekľačí, už nie sme poddaní, ktorí sa trasú pred pánom, ale sme synmi, dcérami, dedičmi.

Možno sú nám niektoré bohoslužby, najmä vo Veľkom týždni, dlhé. Práve oni nám však odkrývajú pravý zmysel týchto sviatkov a dávajú nám tú pravú „chuť“ Paschy. Nie každý môže byť na všetkých, ale snažme sa zúčastniť sa ich, nakoľko môžeme a vládzeme, hoci aj len časti nejakej bohoslužby (i to môže mať veľký duchovný osoh). Účasť na nich je dôležitejšia ako poumývané okná či uprataná pivnica, lebo najdôležitejšie je mať „poumývanú“ a „poupratovanú“ dušu – pripravenú na prijatie svetla (= radosti) Kristovho vzkriesenia. Kiež toto svetlo naplní naše srdcia i celý svet!

Autor: Andrej Škoviera

Zdroj: www.grkat.nfo.sk